podávať sa môže teplý aj studený, a to z neho robí akurátne jedlo všakovakých osláv či piknikov. Nie je s ním veľa roboty a vždy zožne chválu, pretože kombinácia krehkého cesta, vajíčok, smotany, syra a slaniny je, skrátka, neodolateľná: jemná ako vánok, v ústach správne nadýchaná, pričom cesto nášmu zážitku pridáva ešte trochu tej chrumkavosti. Posledný tón, ktorý sa preženie našimi ústami a nosom, je ten najčarovnejší: slanina. 

A tá, čo si budeme hovoriť, pokazí máločo. Samozrejme, teraz hovoríme o najčastejšej kombinácii, ktorá sa pri tomto slanom koláči používa.  Volá sa quiche lorraine, čítame (kiš lorén) čiže lotrinský koláč a podľa všetkého to aj bol predchodca všetkých dnešných kišov. 

Vznikol okolo dvanásteho storočia v nemecky hovoriacom Lotrinsku. Všeličo mu ešte do súčasného slaného koláčika z krehkého cesta chýbalo, no to najdôležitejšie tam bolo: vyzeral ako koláč a bol plnený zmesou mlieka a vajec. K nim sa ešte pridala vypražená slanina. Ako ctení čitatelia určite vypozorovali, v recepte chýba syr. A nielen to, na krehké cesto si stredovekí gurmáni tiež museli počkať, až kým sa koláča, ktorý sa dovtedy volal kuch alebo kuchen, nechytili Francúzi a okrem pridaní ďalších ingrediencií ho začali čítať kiš a písať quiche. 

Samozrejme, taká skvelá delikatesa sa začala šíriť od stola k stolu, z dvora na dvor, a tak nečudo, že už v štrnástom storočí sa quiche, presnejšie slaný koláč z vajec, syra, mlieka a rôznych mias, morských plodov či zelenín, spomína v prvých manuskriptoch kuchárskych kníh, v pätnástom storočí dokonca zaujíma popredné miesto v talianskej kuchárke Libro de arte coquinaria. To, že zmiešaním mlieka alebo smotany s vajíčkami vzniká chuťovo zaujímavá plnka, kuchári vedeli už dávnejšie, no prelomovým objavom bolo práve využitie zvyškového chlebového cesta, keď namiesto toho, aby ho šuchli ponaťahovaný do pece a vyrobili posúch, nejaká dobrá duša si dala námahu, cesto povtláčala do misy a ako plnku použila práve túto overenú kombináciu. Treba povedať, že prvé slané koláče boli oveľa vyššie, ako sú dnes, bola to plnokrvná slaná torta s nežným, no stále pevným vnútrom. Až v poslednom čase, keď tento pomerne rustikálny spôsob, ako využiť prebytok vajec a mlieka, musel začať konkurovať všakovakým pizzám a cheesecakom, upravil svoj zovňajšok, aby sa stal príťažlivým pre konzumentov rýchleho občerstvenia pri posedávaní v štýlových kaviarňach či bistrách. A tak veľká a hutná torta znížila výšku svojej obruče a stal sa z nej krajec niečoho tenučkého a jemného.