pri kulinárskych objavoch, netradičnom používaní surovín alebo za zavedením nových postupov vždy stojí nejaká prozaická záležitosť: raz je to nešťastná náhoda, keď sa prevrhne koláč alebo skysne mlieko, objavený nový kontinent s nepreberným množstvom nových surovín a plodín alebo ako v tomto prípade – nehorázne sedemdesiatšesťpercentné dane.

Ak totiž niečo vystrelilo mirin na popredné miesta vysokej kuchyne a zabezpečilo, aby ho začala používať vo svojej domácnosti väčšina japonskej populácie, tak to boli dane na alkohol uvalené po druhej svetovej vojne.

 Zvláštny sladký ryžový nápoj podobný mirinu sa začína v Japonsku objavovať okolo dvanásteho storočia. Ide o zmes saké  s varenou lepkavou ryžou, ktorá sa nechá nakvasiť a tento proces dodá nápoju sladkastú sýtosť. Nápoj sa podáva ako sladké ryžové víno pri rôznych sviatkoch a keďže je bohaté na kvasinky a cukry, rýchlo sa kazí. V šestnástom storočí to už obyvateľov južnejších častí japonských ostrovov dožralo tak, že sa rozhodli toto vykvasené saké vypáliť. Nápad to bol parádny, pretože tým sa nápoj nielen zastabilizoval, ale získal aj šokujúcich 25 % alkoholu, čo je na východoázijské a špeciálne japonské pomery šialené číslo.