ach áno, stačí to slovo vysloviť a všetkým mäsožrútom sa rovno ak nie zatočí hlava, tak aspoň doširoka rozšíria zrenice. A to všetko len preto, lebo tú chuť si dokážu okamžite navodiť, v sekunde ju pocítia na jazyku. Chladivý dotyk jemnej svaloviny najprv osvieži našu ústnu dutinu, keď nahmatáme podnebím jej jemné rebrovanie. Potom na špičke jazyka zacítime slaný závan, ktorý sa spojí so sladkou chuťou mäsa a pridružených korenín. Posledným vnemom, ktorý neodvratne príde a nedá sa mu uhnúť, je dym. Sladkasto zemitý tón, ktorý nás ubezpečí, že sme doma a nepcháme si do úst všakovaké sušené výmysly Apeninského či nebodaj Pyrenejského polostrova s košatou históriou a ešte košatejším chráneným označením pôvodu. Lebo aj tá obyčajná dusená šunčička strednej a východnej Európy si pýta, aby bola aspoň trochu prevetraná nad dajakou tou čmudiacou bučinou.
Šunka k nám zavítala podľa všetkého z Ďalekého východu. Už takých 5 000 rokov pred Kristom niektorým ľuďom žijúcim na miestach, kde sa dnes rozprestiera Čína a kde dodnes ešte odvážne experimentujú, čo vziať do úst, napadlo naložiť nohu divého prasaťa do soľného roztoku a tak ju vlastne zakonzervovať. Potom, keď ich už dlhé pozeranie sa na vysušené stehno prestalo baviť, zvesili ho, uvarili a zrejme sa aj zaradovali, lebo zistili, že chutí vynikajúco. Odvtedy sa svine začali o svoje nohy veľmi báť: tento fantastický nápad, ako konzervovať mäso a zároveň mu dať novú chuť, sa totiž ujal všade, kam zavítal. A po čase doletel pekne ďaleko.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.