jeho existenciu v našom jedálničku máme zdokladovanú približne okolo roku 6000 pred naším letopočtom, už vtedy sa toto semienko borovice píniovej vyskytovalo medzi ďalšími orechmi či semenami, ktoré konzumoval náš zvedavý a nenásytný prapredok. A nebola to len táto odroda poskytujúca blahodarný tieň na vyprahnutých kopčekoch v okolí Stredozemného mora, ktorú spoznáme podľa typickej koruny pripomínajúcej dáždnik a malebne poohýbaného kmeňa plného šupinatej kôry.
Spomedzi stovky druhov borovíc po celom svete existuje asi tucet takých, ktorých semienka sa dajú konzumovať a majú na jazyku tú nezameniteľnú maslovo-orieškovú chuť. Jedli sa teda nielen na juhu Európy, ale aj na Blízkom východe a v Číne. Dokonca pôvodní obyvatelia ešte neobjavenej Ameriky uschovávali tieto malé žltučké semienka do ohromných vakov, aby si nimi spestrili stravu, keď udrie nepohoda. Starovekí Gréci si ich sem-tam podrvili k mäsu do svojich zavinutých vínnych listov, Rimania ich podľa Plínia Staršieho spolu s mandľami zalievali do medu alebo si ich dopriali len tak z hrste: na námestí pozorujúc napínavú dražbu otrokov či v Koloseu od predavača s občerstvením.
„Okrem dny a šedého zákalu, sa najviac predpisovali na chorobu, ktorá strašila mocných mužov Ríma: impotenciu.“
Píniový oriešok sa našiel aj medzi orechmi v ruinách Pompeí, a nie v malom množstve. Ktovie, aký to bol dom, pretože nie je vylúčené, že píniové oriešky boli bežným, ak nie žiadaným občerstvením v domoch verejných. Ako to už býva, semiačka z borovice sa považovali v prvom rade za liek. Okrem dny a šedého zákalu – kde malá smotanová slzička žala nebývalé medicínske úspechy – sa však najviac predpisovali na chorobu, ktorá strašila mocných mužov Ríma: impotenciu.
O jej zázračných účinkoch sa rozpisujú všetci dôležití lekári tej doby a zmienka o nabudenom libide po týchto semenách ihličnanov nechýba ani v kuchárskych knihách. Napríklad najznámejšia antická kuchárska kniha Apícius radí na túto boľačku mužského ega zázračnú kašičku z podusených píniových orieškov, cibule, horčice a čierneho korenia. Lekár Galén zas hovorí o zmesi píniových orechov, mandlí a medu. A odporúča jesť túto medicínu vytrvalo po tri noci.
Arabskí lekári neskôr neostávajú pri vágnych receptoch, kde váhame, čoho do zmesi treba viac. Ponúkajú už priamo recept: pohár medu, dvadsať mandlí a stodvadsať píniových orechov. Požívať každý večer po tri dni a človek antický je znova pripravený na náročný spoločenský život plný dráždivých prekvapení.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.