človek má pocit, že sa k toľkej príšernosti ľudia báli čo len priblížiť, preto ostala tá zelina na poli nedotknutá. Vyzerá naozaj impozantne a zároveň mimoriadne groteskne – akoby to bola nejaká mnohohlavá príšera, čo si svoje gebule drží pod pazuchami alebo čudný morom zasiahnutý tulák, čo má svoje chudorľavé telo celé obsypané nepeknými vredmi.
A veruže prvýkrát o nej počujeme v období neskorého stredoveku, keď sa náš mentálny svet týmito strašidlami len tak hemžil. Prečo tak neskoro? Rôzne druhy kapusty konzumovali hojne a hojne ich aj šľachtili už starovekí Rimania. Predpokladá sa, že to boli oni, kto položil kultivačný základ pre to, aby neskôr mohol svet spoznať túto guľôčkovú lahôdku – malé kapustičky, ktoré chuťovo pripomínajú kel.
V podobe, ktorá pripomína tú dnešnú, sa však zjavujú až niekedy koncom 13. storočia a prvú písomnú zmienku o nich máme až z neskorého 16. storočia. Sčasti je to preto, lebo rôzne druhy hlúbovitých rastlín, či už to boli kaleráby, brokolice, karfioly alebo rôzne kely, jednoducho v staroveku spadali pod jedno meno – kapusta a hotovo. My tieto čudné dvojročné rastliny voláme ružičkový kel. Najmä preto, lebo k nám prišli až neskôr, v dobách, keď aj kel už mal šľachtením zaoblené hlavy, a nie samostatne stojace listy. Bolo teda ľahké spojiť jednoznačnú horkasto-sladkastú chuť kelu s jeho guľatou podobou a vznikol tento ružičkový názov. Inde vo svete ho však volajú kapusta z Bruselu alebo bruselský púčik. Lebo práve v okolí Bruselu v spomínanom 16. storočí ružičkový kel vyšľachtili do podoby, akú poznáme dnes. A bol to teda úspech nevídaný.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.