aktuálne je na divadelnú cenu Dosky nominovaná naša inscenácia Neviditeľní.
V kategórii Mimoriadny počin v oblasti činoherného divadla za koncept a réžiu. Teraz sme hrali na Divadelnej Nitre hru Príbehy stien, ktorá zbiera ocenenia po zahraničných festivaloch. No a veľmi dobré ohlasy má už aj prvá premiéra tejto sezóny Chronoškriatkovia. Je to niečo celkom nové v našom divadle, ide o koncept Live Cinema. Na javisku je vytvorené filmové štúdio, malé bábky snímajú, a to sa premieta na veľké plátno. Bude to baviť deti, ktoré sú zvyknuté pozerať televíziu, uvidia, ako sa vyrába rozprávka. Obávali sme sa toho, lebo nemáme profesionálneho kameramana, ale jeden z našich technikov sa toho iniciatívne ujal. Stále hráme s bábkami, ale každý režisér využíva aj možnosti, ktoré poskytuje súčasná technika, až ma niekedy prekvapí, že aj toto sa dá? V Príbehoch stien máme napríklad snímače zvuku na stoličkách, herci na ne búchajú a to sa prenáša do nášho zvukového systému.
v repertoári máme aj škôlkohry.
Vlastne, teraz to tak už nevoláme, sú to malé javiskové formy – malé inscenácie určené do nedivadelného priestoru, do škôlok, detských centier a podobne. V Bratislave je totiž veľa ponúk málo kvalitných a neprofesionálnych produkcií, ktoré si škôlky zavolajú do svojho priestoru. Je to pre nich výhodnejšie, deti sú pokojné, vo svojom priestore, nemusia s nimi cestovať po Bratislave s MHD, nemusia riešiť predpísaný počet sprevádzajúcich dospelých osôb na istý počet detí a podobne. Máme teda v ponuke aj takéto hry, ale snažíme sa presvedčiť škôlky, aby občas prišli aj k nám, aby si deti zvykli chodiť do divadla. Aby to pre ne bola vnútorná potreba, a nie len nejaká zbytočnosť.
idem zo staveniska na stavenisko.
Rekonštrukciu mám v práci aj doma. Prerábame byt, predtým sme zas robili na chalupe. Je to môj osud. Keď som kedysi nastúpil do divadla, volali mi z úradu: a vy nechcete robiť rekonštrukciu? Netušil som, že sa niečo také chystá, ani riaditeľ, ani môj predchodca mi o tom nepovedali nič. Spravil som rozpočet, ako typický ekonóm som si myslel, že je to kultúra, tak treba šetriť. Na ministerstve kultúry sa ekonomický riaditeľ chytal za hlavu: zmiznite s tým, čo chcete s týmto zrekonštruovať, poriadne to nadsaďte! Nakoniec to bolo zrekonštruované presne za tie moje štyri milióny. Mali sme minimálne náklady, robili sme provizórne protipožiarne opatrenia, lebo do piatich rokov mala byť na mieste nášho divadla zastávka rýchlodráhy. Áno, toho bájneho bratislavského metra! Pred štyrmi rokmi sme sa museli pustiť do poriadnej rekonštrukcie.
divadlo som nikdy nehral.
Ani ma nikdy nelákalo zapojiť sa nejako aktívne do predstavení. Raz som však bol donútený účinkovať. Boli sme v Indii a náš herec dostal ovčie kiahne. Mali sme hrať hru Zahrajte sa s nami vo francúzskej škole, vyše tisíc decák tam napochodovalo, čo robiť? V predstavení je televízia, v ktorej sa odohrávali nejaké veci, a to som dostal na starosť. Texty išli z playbacku v angličtine. Len nemú rolu mi dali, nedovolili mi ani šteknúť. (Smiech.) Dnes si užijem dosky, ktoré znamenajú svet, len keď ďakujem sponzorom.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.