Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Mravec: Všetko je tak, ako má byť

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Na festivale Jeden svet bude mať premiéru film fotografa, kameramana a dokumentaristu Juraja Mravca Stratený domov. Pri jeho natáčaní v irackom Mosule si musel zvyknúť na hmatateľnú prítomnosť smrti, teraz sa už dlhšie snaží zvyknúť si na pokojný život doma.

Juraj Mravec: Všetko je tak, ako má byť BORIS NÉMETH

za ten rok, čo som nakrúcal v Iraku, som vystriedal 26 lietadiel.

Kvôli vízam som musel vždy po mesiaci odísť. Vybavenie rezidenčnej karty totiž trvá dlho, lebo ak je u nás byrokracia, tak tam je miliónkrát väčšia. Mal som krásny pas, plný víz a pečiatok, ako Lara Croft, mal som ho rád. Mohol som si ho nechať, povedať, že som ho stratil a zaplatiť pokutu, ale chcel som to vyriešiť legislatívne. Prosil som na úrade, nech ho znehodnotia, len nech mi vrátia tú knižku, ale povedali mi, že budete mať nové pečiatky a zobrali mi ho. Mám teraz hnusný panenský pas.

v Iraku som si zaplatil fixéra.

Fixér je sprievodca po konfliktných zónach. Vo svojej krajine sa musí vedieť dostať takmer všade, zohnať informácie, musí mať dobré kontakty na armádu a musí sa dorozumieť anglicky. Aj ja som robil fixéra pre taliansku televíziu, keď zabili Kuciaka. Cenu určuje región, v Nairobi stojí fixér päť dolárov, ale Irak je drahá krajina, tam je to niekedy až do 1 000 dolárov na deň. Fixéri zarábajú viac ako novinári, ktorí tam chodia z najprestížnejších svetových médií. 

počas ofenzívy Mosulu som sa najprv bál.

To by som klamal, keby som povedal, že nie. Smrti sa tam dá dotknúť. Ale aj na to som si zvykol. Predtým som točil na Donbase, tam je zamrznutý konflikt, hrozí tam nebezpečenstvo, ale nebol som tam v čase, že by nám nad hlavami lietali strely ako v Iraku. Nemať strach z ničoho, to je hlúposť. Čoho sa bojím? (Ticho.) To je ako psychoterapia toto. (Ticho.) Tak máme všetci to, čo si zaslúžime našimi predošlými konaniami... 

na ruke mám vytetované po kurdsky aštichuas – mierotvorca.

Tak sa volá aj moja firma Peacemaker films, je to také korporátne tetovanie. Chcel som mať pamiatku na Kurdistan, na to, čo som tam prežil, aby to bolo fyzicky so mnou. S chalanmi z Akadémie urgentnej medicíny sme si chceli dať rovnaké tetovanie ako pamiatku na Mosul, ale dodnes sa nám nepodarilo prísť na to, čo by to malo byť, aby to nebolo trápne ani politické. Veľa amerických dobrovoľníkov si dáva vytetovať znak irackých špeciálnych jednotiek, ale to si novinár alebo človek, čo chodí do rôznych prostredí nemôže dať, lebo niekde to môžu byť nepriatelia. 

„Robiť s jedlom je alchýmia, ovoniavať a ochutnávať to, je to aj dobré antidepresívum, aj relax.“

neznášam taký deň, keď nemusím nič robiť.

To sú hrozné dni, najmä keď je ich veľa po sebe. Často niečo odrobím a potom dva týždne nič. Mám depresiu z toho, že som taký neužitočný. Ale vo voľných chvíľach veľmi rád chodím na bicykli, tomu som prepadol. Kúpil som si cestný, to je hltač kilometrov, za tri hodiny prejdem aj 90 kilometrov. Celé Rakúsko som spoznal, Záhorie, aj na dovolenku som šiel sám na bicykli až do Terstu. 

ako dieťa som mal pestré hoby.

Najprv som hral na klarinete, potom som chodil na rýchlostnú kanoistiku, zbieral som minerály, známky aj kartičky hokejistov, hral som pogy. To boli také papierové krúžky, do ktorých sa udieralo vyrážadlom a tie, čo ste otočili, boli vaše. V Devínskej Novej Vsi bolo dosť uzavreté sídlisko, také geto, tam to bolo vážne, mafie, ligy, vedelo sa, kde je dobrá štvrť a kde mi ich nakoniec ukradnú. Potom som sa venoval horolezectvu, s tým dúfam, že som ešte neprestal, len mám dvanásťročnú prestávku. Keď raz budem mať deti, rád by som sa k tomu vrátil, lebo je to krásny edukačný šport. 

nad tým, že by som vyhral milióny, som veľakrát premýšľal.

To človeka upokojí. Niečo by som investoval do Mosulu a zriadil sirotinec. Teraz tie deti behajú po uliciach a za päť rokov z nich budú ďalší džihádisti. Všetky peniaze si nechať, to by bolo neskutočne sebecké. Ale keby som mal rozmýšľať sebecky, určite by som chcel plachetnicu. Plachtenie je moje hoby, bol som iba zopárkrát, skôr si to teoreticky naštudovávam. Že sú všetci majitelia plachetníc nešťastní? No lebo si myslia, že môžu mať loď a žiť ešte normálny život, ale to sa nedá. Treba si kúpiť loď, naplno si užiť život, čo ponúka, a potom loď predať. Dva-tri roky by som sa plavil a oboplával celú zemeguľu. Plavba je čisté perpetuum mobile, poháňa vás vietor, jedlo máte pod sebou, bývate na lodi, ste úplne samostatní a nikoho nezaťažujete.   

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite