to meno získala až na konci sedemnásteho storočia, keď sa jej podarilo prekonať Atlantický oceán a navštíviť nové kraje plné čudne odetých ľudí v mužských legínach a gigantických skladaných golieroch. Svetadiel sa volal Európa a práve tam vrcholila vlna očarenia zo všetkých tých nových plodín a korenín, ktoré do nej pricestovali zo všetkých novoobjavených zákutí zeme vrátane domoviny čudne cifrovanej tekvičky, o ktorej je reč.
Samozrejme, jej tvar ľudí okamžite zaujal a skončila veľmi rýchlo – podobne ako ostatné exotické rastliny, ako papriky, zemiaky či paradajky, ako okrasná plodina v aristokratických záhradách. Málokto sa veľmi zaujímal o jej delikátnu a veľmi jemnú chuť. Napokon, je to tak až podnes, keď často vidíme rozpačité tváre záhradkárov, ktorí ju síce pestujú, no keď ju neskôr majú konzumovať, sú bezradní. A tak väčšinou patizón skončí – v tom lepšom prípade – ako okrasný doplnok všakovakých nakyslo zaváraných mixov letných zelenín, ktorým sa v našej rodine odjakživa hovorilo miš-maš.
„Patizón, kukurica a fazuľa tvorili celoročný základ americkej stravy.“
Patizón podľa toho exotického tvaru, ktorý všetkých fascinuje dodnes, teda v Provensálsku v osemnástom storočí nazvali. Keďže sa podobal na miestny koláč pripravovaný vo vrúbkovanej nádobe, nazvali ho podľa neho – pâtisson. No táto tekvička má aj iné mená, pochádzajúce napríklad priamo z jej domoviny: biela tekvička, tekvička slnečného lúča, slniečková tekvica, pudingová dyňa, gombíková tekvica, babičkina tekvica či tekvica Petra Pana. Je zrejmé, že jej tieto mená prischli dávno, pretože keby ho mala dostať dnes, nik by ju nevolal inak ako UFO.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.