Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Indiánsky svetobežník: Slnečnica

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Zlatožlté hlavy s aureolou vystreté k slnku na ohromne vysokých stonkách. Sivasté či béžovo sfarbené drobné semienka v tvare slzy, čo nám dokážu narýchlo zahnať hlad. Obraz od podomového maliara, ktorý nesmel chýbať v žiadnej socialistickej domácnosti. Slnečnice.

Indiánsky svetobežník: Slnečnica PROFIMEDIA Slnečnicové semienka svojou orieškovou chuťou a jemnou textúrou dokážu priniesť do každého receptu nový tón.

máloktorá rastlina má taký pohnutý osud, ako práve táto štíhla a dovysoka rastúca kráska. Ak je niekto skutočne vášnivý cestovateľ, je to práve ona. A všade žiarila, všade, kam vkročila jej pevná a trochu drsná stonka, vzbudzovala obdiv a vždy sa v novom prostredí niečo nové naučila, niečo nové o sebe zistila. 

Prekonávala kontinenty, osídľovala svojimi slnečnými hlavami milióny štvorcových kilometrov úrodných plání, stávala sa stelesnením bohov, bohatstva, dokonalosti, symbolom vycibrenej krásy a nehynúcej vernosti. A to všetko vďaka svojmu exotickému vzhľadu a slzičkám, ktoré vypadávali z čiernych šupiek jej semien.

Slnečnica pochádza zo Severnej Ameriky a pôvodní obyvatelia ju vraj poznali približne 6 000 rokov pred naším letopočtom ako divú rastlinu, ktorá im dokáže ponúknuť olejnaté semienka, ktoré skrátia chvíľu a zaženú hlad pri love. Potom si domorodci začali klásť naliehavú otázku, čo takto sa pokúsiť túto nádhernú rastlinu domestikovať a vyťažiť z nej čo najviac. Napokon sa im to podarilo a to dokonca na dvoch miestach – v dnešnej Arizone a Mexiku.

„Prvýkrát sa vydala slnečnica na cesty v šestnástom storočí, keď ju španielski moreplavci nalodili na svoje koráby.“

Špeciálne Aztékovia sa do slnečnice úplne zamilovali. Nosili ich ako koruny na hlavách, boli obetným darom a dokonca aj znakom prestíže. Povráva sa, že vraj ich pestovali ešte skôr, ako sa pustili do pravidelného vysádzania a kultivácie kukurice. Slnečnicové zrniečka mleli na prášok a robili z nich placky, stonky sušili a stavali z nich príbytky, z okvetných lístkov vyrábali farbivo, ktoré dávalo ich šatám nádherný fialový nádych, z oleja zas vyrábali liečivá na zahojenie rán a proti uštipnutiu hadmi. 

Prvýkrát sa vydala slnečnica na cesty v šestnástom storočí, keď ju španielski moreplavci nalodili na svoje koráby. Treba povedať, že ju nebrali do Starého sveta s ľahkým srdcom, legenda hovorí, že keď najprv zazreli slnečnicové polia, mysleli si, že celé údolie je vyskladané zlatom. To bolo sklamania, keď zistili, že ide len o rastlinku. No zobrali ju so sebou domov a tam sa stala pomerne rýchlo veľmi vyhľadávanou exotickou obyvateľkou aristokratických záhrad, priam symbolom Nového sveta, kde je všetko väčšie a jagavejšie. 

Kto to kedy videl, aby obyčajný kvet vedel narásť tak vysoko? Netrvalo dlho a celá Európa sa za slnečnicou blázni, všetci ju maľujú ako diví. Keď dobyla už naozaj aj to posledné srdce, rozhodla sa opäť zodvihnúť kotvy. Keď bol ruský cár Peter Veľký na návšteve Holandska, mrkla tam na neho a bola to láska na prvý pohľad.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite