okrem toho si uvedomujem niekoľko vecí: musím narezať plátna, vytlačiť dizajny na tričká, pripraviť sa na stretnutie a hlavne, upokojiť sa a prestať konečne pracovať po večeroch. A áno, nezabúdať brať lieky. V stredu už úspešne tlačím tričká. Čosi sa pohlo, podarilo sa mi vstať. Stále premýšľam, prečo som sa tak prehnane stresovala. Zrazu je všetko inak. Bielo-čierno.
Nastáva štvrtok. Večer. Naše prvé stretnutie. Netuším ako to dopadne. Či vôbec niekto príde. Mali sme sa stretnúť o šiestej. Je 17:55. V miestnosti sme štyria. Z toho dvaja dobrovoľníci a ja. Hryziem si pery. Sprav tretí čaj, nakazujem. Do pätnástich minút sa počet zvýšil nad očakávania. Keď tu si zrazu uvedomujem, míting musím nejak uviesť. Aha.
Dávid Daniš/Archív
Trému zväčša blokujem tak, že nad budúcnosťou nepremýšľam. Sú to zbytočné stresy. A tak mi ústa rozprávajú samy od seba. Občas sa zahľadím na hodiny tikajúce na protiľahlej stene a premýšľam. Odohráva sa predo mnou realita? Ja tu, obecenstvo tam. Počúva.
„Naše motto znie: Nebyť okej je okej.“
Títo ľudia obetovali svoj voľný čas. Prišli ma, respektíve nás, podporiť. Prišli, pretože sú rovnako ako ja nespokojní so stavom psychiatrie na Slovensku. A to do takej miery, že sú ochotní podporiť našu činnosť a dobrovoľne nám pomáhať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.