Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dano Heriban: Nič nasilu!

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Dano Heriban sa nikdy nezamýšľal nad tým, či sa cíti viac hercom alebo hudobníkom, ale raz si na to teda sadne a dá vedieť. Momentálne sa však najviac teší zo svojho vstupu do sveta detských pesničiek svojím tretím sólovým hudobným albumom Čosi úsmevné.

Dano Heriban: Nič nasilu! BORIS NÉMETH

ráno vstávam kvôli deťom.

Najmladší syn bude mať štyri mesiace, dokáže buntošiť veľmi skoro. Niekedy vstávam skôr ako deti, väčšinou keď letím nakrúcať Hornú Dolnú. V divadle momentálne neskúšam, teším sa, že popri hraní a koncertovaní mám tak viac času byť doma s manželkou a deckami. Nie som ten typ človeka, čo si na dva týždne odíde riešiť seba, keď viem, že mám doma nádheru. Tak sa snažím absolútne si ju užiť. Ale o chvíľku ma čaká skúšanie Dürrenmattových Fyzikov s poľským režisérom Janom Klatom.

koncertujem teraz najmä s detským albumom.

Sem-tam niekto zavolá, že má záujem o koncert mojej predošlej tvorby, ktorú nazývam „piesne pre bradatých tatíčkov a slobodné mamičky". Ale tým, že ma široká verejnosť viac pozná až teraz, najnovší album sa dostal oveľa hlbšie medzi ľudí. Je to beh na dlhú trať, nesnažím sa súperiť s interpretmi, ktorí sú na očiach v detskom „segmente" dlho. Rozpracúvam si pomaly ďalší album. Ide na začiatku o námety. Až keď viem, o čom chcem, aby pesničky boli, zaoberám sa textom, hľadám všetky odtienky a jeho rytmus. Muzika príde postupne, často až na záver. Chcem, aby tomu deti rozumeli, aby to bolo pre ne pútavé, nie iba hlúpo veselé, a samozrejme ani nemôžu byť za sebou povedzme dve pesničky molové. Deti by sa mali hlavne radovať zo života a ak dostanú nejaké ponaučenie, tak čo najzábavnejšou formou. Nebudem ich predsa trápiť. Aj pre mňa je to veľmi oblažujúce, plánovane veľmi svetlo rozmýšľať.  

nie som typ muzikanta, ku ktorému „prišla gitara" až v puberte.

Od malička  som si vyspevoval, bubnoval, preto ma rodičia posunuli do umeleckej školy, hodili mi na plecia akordeón a už som v tom išiel. Hoci ma zaujímalo vždy mnoho vecí, bolo pre mňa prirodzené žiť hlavne hudbou, herectvo sa črtalo skôr v povahe. Hovorí sa, že talent sa chytá obgeneráciu, možno som v tom po dedovi, ktorý bol organista v dvoch kostoloch pri Trnave, doma mal klavír, harmoniku, pradedo bol trubkár.

chcel som byť pápež.

S dedom som chodil často do kostola, sem-tam mi dal kľúče, zostal som tam sám a hral si na harmónium. Fascinoval ma ten pokoj, ktorý som tam zažíval. Keď tu v 90. rokoch bol Ján Pavol II., ako desaťročný chlapec som sedel pred televízorom s modlitebnou knižkou a keď sa spievalo, dedo mi povedal číslo, našiel som si pesničku, chytil melódiu a spieval. To ma bavilo. Prečo nie som pápež? Lebo som aj čert. (Smiech.) Myslím, že som bol dobrý chlapec, ale už ako jedenásťročný som skúšal v kukurici dedove marsky a mamine dalily. A chutí dodnes.

nešportujem, aj keď by som mal.

Bolo obdobie, keď som deväť mesiacov vydržal cvičiť každé ráno, potom som nejako prestal vládať. Prišiel kýbeľ roboty, za ním druhý, bol som unavený, tak som si radšej ráno pospal a bolo po cvičení. Ale chodím pravidelne so synmi do prírody, na prechádzky, zoberieme loptu alebo sánky, vybláznime sa. Najstaršieho mám v Martine, za ním často cestujeme, labzujeme po všetkých možných dolinách a kopcoch. Najradšej som vonku s deckami. 

v lese zo seba nerobím machra.

Uvedomujem si svoju malosť voči prírode. Viem, že okolo mňa je veľa macíkov, ktorí nás pozorujú, sledujem, či sa niečo v húšti neschováva, či som nezašiel príliš hlboko, som opatrný. Veľký rešpekt mám aj pred búrkou. Furt pozerám na nebo. Pritom ako puberťák som bol typ „ruka hore“, s požičaným malým spacákom, ktorý mi bol ledva po prsia, bez karimatky, som sa dokázal vybrať do Tatier s prvým chalanom, ktorého som stretol v Trnave, v klube na pive. Mal som v kešeni akurát zarobených 500 korún, vravím, poď so mnou, ja to platím! Večer sme sa  vytrepali na Roháčske plesá, v noci sme strašne zmokli, hneď ráno nás našiel ochranár Tanapu a naparil mi pokutu, takže mi ostalo 50 korún. Vločky zaliate vodou sme jedli, len aby sme mohli zostať a užiť si to. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite