Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Barbara Janišová Feglová: Zobrala som svoje chyby na milosť

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Producentka Barbara Janišová Feglová si po dokumente Diera v hlave či dokumentárnych cykloch ako sú Biele vrany a Prvá vyskúšala spoluprodukovanie hraného filmu Na streche. S občianskou iniciatívou Kultúrny reparát zas pochopila, že nestačí len dobre robiť svoju robotu.

Barbara Janišová Feglová: Zobrala som svoje chyby na milosť BORIS NÉMETH

spoluprodukovať hraný film bola pre mňa nová skúsenosť.

Pri dokumentoch som bola od začiatku, od vývoja nesmelých myšlienok až po distribúciu, viem, ako sa overuje nápad v procese, jeho životaschopnosť, slabiny. V tomto prípade som sa oboznámila už s hotovým scenárom. Páčilo sa mi, že Na streche je komorný príbeh, že hlavná postava je starý pajko, ktorý na sklonku života zažije niečo, čo mu prinesie nový rozmer do života. Aj ja starnem, tak sa mi to zdalo zaujímavé. Po prvej skúsenosti s hraným filmom nehovorím ďalším nie, ale som opatrná a nikam sa neponáhľam. Vo vývoji už máme viacero hraných scenárov, pri ktorých som od úplného začiatku.

veľa energie venujem aj veciam, ktoré sú už dávno hotové.

Séria Biele vrany a hrdinovia medzi nami si žije svoj vlastný život v teréne s Dokumentom na kolesách a je skvelé, že na rozdiel od kina alebo televízie môžeme sledovať priamu spätnú väzbu v kluboch, na školách. K sérii dokumentov o ženských osobnostiach našej histórie Prvá zas pripravujeme webovú platformu, ktorá by mala byť rozšírená nielen na Češky, ale aj Európanky. 

pripravujem projekt na tému, ktorou som sama postihnutá.

Pracovne sa volá Môj emigrant, námet napísla Ingrid Mayerová, bude o príbehoch slovenských emigrantov medzi rokmi 1968 až 1989. Zistila som, že by som na tom nemohla robiť, ak by som nevyložila vlastné karty na stôl. Obaja moji rodičia odišli v roku 1986, keď som bola čerstvo prijatá na vysokú školu a čakala prvé dieťa. Vídam ich pomerne málo, odstrihli sa, neláka ich to tu a ja som dlho mala existenčné starosti, aby som mohla chodiť za nimi častejšie. Neboli politickí emigranti, ale ľudia v strednom veku, ktorí sa tu začali nudiť. Nemám odpoveď na to, prečo odišli, ale myslím, že to nebolo len tak. Potrebujem to preskúmať, lebo už tu možno nebudú dlho.

„Som si sama sebe priorita.“

začínam takmer každý deň jogou.

Meditácia mi pomáha prežiť. Lebo inak mám „nasolenú riť“. Aj vtedy, keď iní vedia relaxovať a upokojiť sa, tak ja robím kmitavý pohyb na mieste. Joga je jediný čas úplného stíšenia a kontakt samej so sebou. Urobila som si aj inštruktorské kurzy, aj som sa pokúšala učiť, ale mám taký dojem, že vždy som tých ľudí viac doplietla, než naučila. S duchovnom to spojené nemám, to je prisilné slovo, pri dnešnom spôsobe života preceňované, ale na úrovni meditácií je joga veľmi funkčná. 

ráno bez vajca neveští nič dobrého, ten deň akoby sa ani nepočítal.

Doma si dám záležať na volskom očičku, pekne vypichnutom, a najlepšie, keď je pod tým trochu slaninky. Aj keď ideme na dovolenku, tak ma prvé zaujíma, či majú dobré raňajky s vajcom. Ale najlepšie si ho urobím sama. Varenie považujem za relax. Nepotrebujem variť pompézne, dizajnovane, mám rada jednoduché, zemité chute. Varím v prvom rade pre seba, lebo keď to mne nemá chutiť, tak to nebude chutiť nikomu. Som si sama sebe priorita, čo už, pre ostatných je česť, že sa môžu so mnou najesť. (Smiech.)

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite