čoraz častejšie sa zamýšľam nad témou svedomia. Začalo sa to asi pred piatimi rokmi, pozerám záznam súdu s Eichmannom, neverím vlastným ušiam. Roky posielal Židov do koncentráku, no sám si vinný nepripadal, prečo aj, veď ja si tu len v pokoji štyroch stien podpisujem papiere. (Síce tieto dokumenty posielajú nevinných ľudí na smrť, ale to už také podstatné očividne nie je). 

Rozprávala som sa s rôznymi českými filozofmi, poslušne chodila na semináre, načúvala, snažila sa pochopiť. Po pol roku naberania poznatkov som vedela, paradoxne, menej, Sokrates to vystihol, viem, že nič neviem, riekol. A mal úplnú pravdu. 

No mňa to stále hnevá, tu maľujem a pozerám Ficovu kandidatúru na Ústavný súd. Krútim hlavou, duševné prázdno vykúkajúce spod tmavého obleku bývalého premiéra badať na míle ďaleko. Všetok ten talent a vynikajúce rečnícke schopnosti využíva na vlastný prospech, stáva sa tak sám sebe otrokom. Každé poníženie i pochybovačná otázka je rana ostrým predmetom do môjho pominuteľného pseudoega.