povedzme si otvorene, je to droga. Človek mu nedokáže odolať, jeho chuť je zapísaná niekde v mozgu alebo rovno v génoch a láka a domŕza, až kým nepodľahneme. Stačí ho vidieť hoci aj niekde v bufete, hovoríme si – určite nechutí tak, ako u nás doma – no v poslednej sekunde, skalopevne presvedčení, že si dnes dáme nejaký ten ľahký šalát, s údivom počúvame vlastné ústa, ako vyslovujú „dvadsať deka majonézového a dva rožky“.
Určite aj teraz sa cteným čitateľom pri týchto slovách podvedome rovnako otvárali ústa, ako rozcítenej mame na vianočnej besiedke, keď recituje jej malá ratolesť a ona ticho šepká s ňou. Poznáme to všetci. A potom prídu tie sviatky, tie Vianoce a Silvester, a my už ho vidíme, uvelebený vo vandlíku – lebo veď takáto záležitosť sa nerobí na dekagramy, ale rovno na kilá – a nás premkne strašná nervozita, pretože už to všetko, teda väčšinu, vidíme v sebe. Štvrtina sa zje len pri ochutnávaní, či sa tento rok šalát vydaril. Minimálna časť sa skonzumuje počas slávnostných večerí a obedov, ostatné padnú za obeť pri nonšalantných zakrádačkách do chladničiek, na balkóny, do zimných záhrad či na schody pivníc, kde si táto krémová droga zvykne v našich domácnostiach hovieť a čakať na svoju obeť.
„Šalát sa podával ako malý „zakusok“ k vodke.“
Kto za to všetko môže? Za ten marazmus, keď sa z ľudí s dlhoročne budovanou vnútornou integritou stanú zlomení, prejedení jedinci rezignujúci na svoj zdravý životný štýl a morálku, keďže poza chrbty najbližších vyjedli celý kastról tejto sladkokyslej prílohy? Nie. Nie je to tentoraz žiadna náhoda ani bájny kolektívny hrdina. Za toto všetko môže úplne konkrétny človek a my veľmi radi prezradíme jeho meno. Nech všetci vedia! Bol to Belgičan Lucien Olivier a šalát sa mu podarilo vymyslieť okolo roku 1860, keď šéfoval vo vychýrenej moskovskej reštaurácii Ermitáž.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.