prvé záznamy o tomto vtipnom nápoji pochádzajú z tretieho storočia nášho letopočtu a čuduj sa svete – píšu o ňom Číňania. Vraj sa pri jeho konzumácii inak veľmi ostýchaví a rezervovaní obyvatelia ostrovov na východ od Číny vedia pekne rozbehnúť. Autor píše, že pri jeho popíjaní často pospevujú a podaktorí aj – a teraz pozor – tancujú. Nevídaná vec.
Naše podozrenie, že čínske pramene si trošku vymýšľajú, určite podporí skúsenosť so samotným saké. Keď ho totiž našinec ochutná, iba sťažka si vie predstaviť, že sa po zopár dúškoch nájde na priedomí z neho krepčiť, či nebodaj s vrchárskou vervou ujúkať a rúčkou šraubovať neviditeľnú žiarovku. Saké je na pomery našinca slabé ako čaj. Aby sa z neho dokázal opiť, musel by porušiť všetko, čo sa pri pití saké vyžaduje.
Po prvé striedmosť. Saké je približne také silné ako víno, no pije sa ako tvrdé. Čiže pol deci a stačilo. Ak by ste si naliali statné francúzske dva deci do skla a šupli ho na dva hlty, v Japonsku by okolo vás zavládlo ticho ako v hrobe, konverzácia by zamrzla, obmedzila sa na zdvorilostné frázy, ukláňanie a na druhý deň by vám decentne na hotel zavolali, či nepotrebujete lekára – odborníka na závislosti. Dobre, poviete si, však nemusím zväčšovať objem, stačí zvýšiť frekvenciu nalievania. No aj tu Európana čaká pasca. Saké si nesmie človek nalievať sám. Musí počkať, kým mu ho nalejú. Rovnako aj vy nalievate ostatným podľa zvláštnej postupnosti, ktorej sa ani neodvažujete porozumieť. Z toho vyplýva len jedno – človek musí rátať s tým, že alkoholové účinky tohto japonského zázraku tak rýchlo nepocíti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.