Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skladám masku!

.maroš Bafia .lifestyle .zásah

Do slovenských kín sa konečne dostáva film Manifesto s Cate Blanchett. Ale, ako sa vraví, na dobre sa čaká. Snímka v réžii Juliana Rosefeldta je tak nutne potrebná, hovoriaca hádam o všetkom, od zrniečka piesku po nekonečný vesmír.

manifesto je takým filmom, po ktorého skončení som utekal domov, aby som si zapísal všetky myšlienky, čo v ňom zazneli. Pretože v tej chvíli som ich považoval za najväčšie pravdy. 

Môže sa zdať, že na jeho pochopenie človek potrebuje minimálne semester z dejín svetového filmu. Manifesto je zložený z textov rôznych dogiem, umeleckých smerov. K tomu všetkému nemá žiadnu fabulu, ide o minipríbehy, ktoré do seba nezapadajú. A možno... Čítajúc medzi riadkami som zistil, že Manifesto nie je pre mňa filmom, ktorý skladá hold tradícii a literárnej kráse, ako sa to všade píše. Zasiahol ma, pretože som si uvedomil, že mi šliapol na otlak. Uvedomil som si svoje nedostatky, svoje omyly. Začal som uvažovať, ako sa umenie prelína so životom. Cate Blanchett mi nastavila zrkadlo a ja som sa v ňom videl akýsi pokrivený. Prišiel som na to, že emócia, ktorú umenie ponúka, ma núti zamyslieť sa nad skutočným životom. A to skutočné často odsúvam, potláčam. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite