sedím na viacerých stoličkách.
Učím súdne lekárstvo budúcich lekárov aj právnikov a súčasne som aktívnym súdnym lekárom. To nie sú len pitvy, naša práca sa začína tam, kde človek zomrie, či už násilne alebo na ochorenie. Sme trénovaní na to, aby sme vedeli povedať aj to, aké boli okolnosti úmrtia človeka. No miera nejasnosti je v súdnom lekárstve pomerne veľká. Nemusí to znamenať, že sa nenájde páchateľ, no úmrtie nie vždy zdokumentujeme do poslednej molekuly, napríklad neurčíme detailný mechanizmus vzniku zranenia a jeho postupnosť alebo presný čas smrti. Našou úlohou je preto vedieť odhadnúť silu prezentovaného dôkazu, stopy, ktorú nám vie mŕtve telo zanechať. Takže vieme nájsť silný aj slabý dôkaz, no aj ten je dôležitý. V našej profesii je rovnako podstatné slovo neviem. Má rovnakú dôležitosť ako nespochybniteľný kľúčový nález.
dlho som riešil, prečo nemôžem byť lekár, ktorý predpisuje tabletky, operuje, lieči deti.
Mám ten „hemung“ v sebe stále, ale zvíťazilo to, že súdne lekárstvo je odbor, ktorý je veľmi blízko komplexným rozuzleniam. Nemám rád malé ihriská. Dnes sa medicína nedá robiť celá, ale súdne lekárstvo je taký márny pokus preniknúť do podstaty ostatných odborov, do každej oblasti ľudského tela. Našimi zisteniami pomáhame liečiť v druhom až treťom pláne.
za absolútny oddych považujem, keď môžem ísť niekam stavať antény.
Vyliezť na stožiar, natiahnuť zo stromu na strom drôt a potom sa pokúsiť o čo najväčší počet spojení, alebo o čo najväčšiu vzdialenosť. Je v tom veľa fyziky, ako to celé urobiť, aby výkon z vysielačky prešiel do antény s čo najmenšou stratou a tá aby to vyžiarila, a aby to niekto zachytil na druhej strane Zeme. Mám rád ten pocit, že som v tom rádiovom éteri zanechal stopu, nie digitálnu, ale takmer hmatateľne fyzikálnu.
„Mám rád istý druh samoty, dokázal by som žiť vo veľmi malej komunite.“
v rokoch 2007 až 2012 sme chodili do Gambie.
Tam sme sa zúčastňovali na jednom z najväčších 48-hodinových svetových pretekov na krátkych vlnách. Vtedy sa celá zemeguľa začne medzi sebou spájať. Za tie roky sme boli vždy niekde na prvých troch priečkach, v roku 2011 sme obe preteky (telegraficky aj fónicky) na svete vyhrali. Nedá sa však vyhrať tu v strede Európy. Nemáme na to more, ktoré nás tak dobre galvanicky prepojí so Zemou. Ak chceme vyhrať, musíme byť na mieste blízko rovníka, rovnako vzdialeného od Ameriky aj Európy. To bolo v Gambii, lenže potom do oplotenia neďalekého väzenia pustili elektrinu, a to iskrište nám rušilo signál. Od roku 2014 sme v Maroku, v medzinárodnom tíme s kamarátmi Talianmi a Čechmi. Práve sa tam chystáme vyraziť. Áno, ašpirujeme opäť na svetovú trofej.
mal som 12 rokov, keď sa otváral krúžok rádioamatérov.
Okamžite som sa videl na zaoceánskej lodi ako radista. Predstava to nebola celkom detsky uletená, lebo veľa mojich kamarátov na tej lodi v 80. rokoch naozaj skončilo, alebo na polárnych staniciach. Keďže sme patrili pod Zväzarm, riadili to uniformovaní ľudia a bolo to veľmi blízke výcviku špiónov. Učili sme sa chytať otvorenú anglickú reč. Ale súvislosti sme pochopili až s odstupom času. Zachránila nás doba. Ešte v januári 1989 som bol ako chlapec majster Slovenska v športovej telegrafii, to boli posledné majstrovstvá. Ako to bolo na druhej strane železnej opony? Mali sme všade veľa rádiových kamarátov. V USA slúži komunita rádioamatérov ako záložný systém pri akejkoľvek živelnej pohrome. Ak máte pri dome obrovskú anténu, susedia sa na vás nedívajú, že vám hrabe a rušíte im televízny signál, ale ste vážený občan. Keď som bol na stáži na Floride a povedal som, že nie som len lekár, ale aj rádioamatér, bol som pre nich niekto, kto môže byť prospešný komunite, keď sa niečo stane.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.