Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Andrej Žiarovský: Na lodiach prach neutieram

.elena Akácsová .lifestyle .cnosti a neresti

Andrej Žiarovský stavia po svete elektrárne a vo voľnom čase je – ako tomu on hovorí – historik na amatérskej nohe. Najviac ho zaujímajú námorné dejiny a obzvlášť tie rakúsko-uhorské. Vďaka tomu vie písať pre .týždeň pútavé články s historickými a vojenskými témami.

Andrej Žiarovský: Na lodiach prach neutieram BORIS NÉMETH

pracujem pre firmu, ktorá pochádza z čias rytiera Emila Škodu. 

Staviame a rekonštruujeme elektrárne, ale teraz sa v Európe toho veľa nedeje. Som strojný inžinier, mám vyštudované turbíny, síce letecké, ale elektrárenské sú tesne vedľa. Teraz najčastejšie cestujem do Turecka, to má veľký apetít na budovanie energetických celkov. Dokonca tak, že kúpia staršiu elektrátreň niekde v Európe, rozoberú ju a doma zase postavia. Na to potrebujú niekoho, kto im s tým pomôže a uvedie im ju do prevádzky. Hovorí sa tomu inžiniering. 

história sa vždy nejakým spôsobom dotkla nášho rodu. 

Nepretiekla len tak bokom. Pradedo prežil počas prvej svetovej všetky bitky v Karpatoch, ofenzívu Gorlice-Tarnów aj Brusilovovu ofenzívu. V Povstaní bol starý otec priamo v jadre diania, na Troch duboch. Môj rod pochádza z dediny Župkov, to je v Kľakovskej doline. Tam to 21. januára 1945 Nemci vybrali od podlahy. V Kľaku a Ostrom Grúni postrieľali, koho chytili, z Hrabičova a Župkova chlapi stihli ujsť. Aj môj starý otec a pradedo utekali pod paľbou. Keby bol Nemec na kraji dediny lepšie mieril, tak sa dnes nerozprávame. Otec v roku 1968 vojenčil u 33. protitankovej brigády v Lešanoch, ktorú Rusi nedokázali obsadiť. Vyrastal som na rozprávaní o Povstaní, vojne a augustovej okupácii. 

starý otec bol pri lietadlách, otec lepil lietadlá, ja som začal lepiť lietadielka. 

Za to, že som sa prepracoval k lodiam, môže vtedajší vzdelávací systém. V piatom ročníku sa začala učiť ruština a bolo povinné odoberať nejaký ruský časopis. Keď už niečo musím, tak sa snažím, aby to malo nejakú hlavu a pätu. Namiesto najlacnejšieho Ogoňka som v zozname našiel Modelist-konstruktor. V strede býval ako poster pekný výkres lode. Spočiatku som vystrihal všetko s azbukou okolo, aby to nešpatilo. Lenže časom som ten časopis začal aj čítať, a potom som spätne hľadal, čo som povystrihával. Dodnes z toho existujú dva hrubé zošity. A popri tom sa moja ruština zlepšovala a zlepšovala.

na domáce práce som strašne lenivý. 

V záhrade, vonku, to áno, ale vnútri, to si radšej nechám odvŕtať koleno. Kto mi utiera prach na zbierke lodí a ponoriek? Na tom sa prach neutiera, to sa sprchuje! Nič sa im nestane, sú vodostále.

najlepší koňak som doniesol z Azerbajdžanu. 

Cestoval som tam pracovne a čo už si človek odtiaľ donesie? Arménsko, to bolo jasné, ale na moje počudovanie som zistil, že aj Azerbajdžanci majú dobrý koňak, dokonca aj Uzbeci! Keď niekto z firmy ide do Azerbajdžanu, tak dostane stoeurovku a obrázok etikety 35-ročného Tovuzu, aby vedel, čo mi má kúpiť. Oni s alkoholom problém nemajú. Sami o sebe hovoria, že sú moslimská, ale nie islamistická krajina. Sú veľmi znášanliví a štát sa tam tvrdo bráni islamistickým vplyvom zo zahraničia. Mimochodom, katolíckym biskupom v Baku je Slovák. 

všetci si o mne myslia, že sa považujem za majstra sveta. 

Pritom ja si o sebe myslím, že som konvertovaný introvert. Všimol som si, že svojím zjavom ľudí často desím. Ono je to asi tým, že som dosť rozmerný a keď niečo vysvetľujem, tak doširoka gestikulujem, hlas mi ide hore. A ľudia si myslia, že sa hádam alebo že ich kritizujem. Keď už ma prekuknú, potom to už ide. Ale na prvý dojem si musím dávať pozor. Keď ma manželka priviedla ukázať svojim kamarátkam na internát, jedna z nich zareagovala: preboha, to bol kto? 

chcel som byť námorníkom. 

Študoval som na námornom inštitúte v Sovietskom zväze. Medzitým však prišla Nežná revolúcia a začali sa problémy s nostrifikáciami diplomov. Komárňanské lodenice – kde som sa videl – krachli ako jedny z prvých. Stratil som na chvíľu motiváciu a kým som sa spamätal, už som bol späť v Československu.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite