popri všakovakých hranolčekoch, hamburgeroch, párkoch v rožku, ktoré v sebe kombinujú to najchutnejšie a najnávykovejšie, aby rýchlo zasýtili, príliš nepokvackali a zanechali príjemný pocit na jazyku, burrito je hádam najstarším, no len nedávno znovuobjaveným pouličným jedlom. Vraj už pôvodní obyvatelia Strednej Ameriky konzumovali v kukuričných plackách zabalenú zmes mletého mäsa, papričiek, paradajok, tekvice a fazúľ. Niektorí puristi však nad tým pohoršene krútia hlavou – nejde predsa o burrito, ale o prapredka tacos. Pri burrite sa používajú placky pšeničné, nie kukuričné. Ich oponenti však tvrdia, že v tomto prípade sa skôr ráta špeciálne zavinovanie náplne, a to sa používalo v idylických časoch bez Európanov tiež. Zmes duseného mletého mäsa s čili papričkami spolu s praženými či varenými fazuľkami sa zabalia do placky tak, aby sa náplň za žiadnych okolností nedostala von. Oba konce tučnej cigary sú krásne uzavreté, s burritom sa dá bezpečne cestovať, akoby to bola mexická verzia našich obložených chlebov na cesty – ibaže šťavnatejšia, pikantnejšia a chutnejšia. Od tejto praktickej stránky burrita odvodzujú jeho vznik ďalší historici stravovania, ktorí tvrdia, že burrito začali prví jesť na konci 19. storočia mexickí kovboji vaqueros, ktorí bez svojho tacos nedokázali žiť a ako na potvoru sa im vždy po kabelách a sedadlách rozfrckali na franforce. Tak sa vykašľali na kukuričnú tortillu, nakázali mamke, aby im to fantastické mäso na zelených či červených čili papričkách s fazuľami balila do pšeničnej placky a zarolovala ju tak, že z toho pokladu nestratia ani kvapku či zrnko.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.