celý deň som nič nejedol, iba som trpel – replika starého, nostalgiou paralyzovaného Gajeva z Čechovovho Višňového sadu hovorí o nás, obyvateľoch týchto končín, členoch jednej jazykovej rodiny, v podstate všetko: o našich sklonoch len tak sa ľahučko, bezdôvodne týrať a považovať to za cnosť, o sklonoch zveličovať, bolestínstve, neustálom pudení vyvolávať v druhých ľútosť nad vlastným akože zbabraným osudom, o nesamostatnosti, nedvižnosti a bezmedznej láske k frflaniu a horekovaniu. Tá veta je dokonalá. No jej skrytý vtip, to napätie a absurdita, sa tak ako názov celej hry pri inscenovaní napríklad v anglosaskom svete trošku stráca. A môže za to práve višňa. Tam totiž višňu volajú kyslá čerešňa a kto by na Broadway prišiel na Sad kyslých čerešní? Preto sa najznámejšia hra najznámejšieho ruského dramatika uvádza ako Čerešňový sad.
A hneď cítime rozdiel, hneď tušíme, že tomu niečo chýba, kľúčová zložka, taká typická pre Čechova a... višne – trpkosť. Čerešňový sad – to sú nádherné vznosné a košaté stromy, na jar celé biele a v júni obsypané sladkým ovocím spojeným s detskými hrami a ľahkými nohami začínajúceho leta. Zato ten višňový má trošku inú atmosféru – stromy sú menšie, konáre sa na koncoch zvažujú k zemi, kôra je hrčatá a konáre pichľavé.
Plody sú nabité intenzívnou chuťou, no kyslé, je ich vždy plno a je s nimi viac-menej oštara, lebo ich nikto nechce jesť len tak, treba ich ďalej spracovať, či už na džem alebo na griotku. Višňový sad je nádherný iba na jar, keď sú zvláštne, nostalgicky prehnuté stromy obsypané malými krehkými kvietkami, ktoré ševelia vo vánku. A k tomuto jednému týždňu v roku sa upiera nostalgia postáv Višňového sadu, ktoré zasiahol príchod novej, pragmatickej doby – dvadsiateho storočia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.