aké čarovné vie byť toto ľahulinké víno, čo všetko vie postvárať v horúcich časoch, keď je hlava ľahká a dýcha sa tak akosi s väčšou vervou. Vzduch je nabitý dráždivými vôňami, telo rozpálené, človeku sa chce smiať a držať si tú bezstarostnú náladu večne. Nemyslieť na starosti, byť tu, pri pohári, čo hádže po okoloidúcich malé prasiatka, spolu s priateľmi si naplno užívať čas, keď nič nebolí, nič nás netrápi, nič nenúti rútiť sa za šťastím. Šťastie je tu, spolu s nami, a je rovnako prchavé ako to perlivé víno, čo chutí po marhuliach a zelených jablkách. Treba ho piť rýchlo, lebo najlepšie chutí schladené a keď je ešte plné bublín. Na rozdiel od šampanského totiž aj vo fľašiach postupne vyprcháva. Odporúča sa ho skonzumovať čo najmladšie, ideálne do dvoch rokov od plnenia. Prosecco, to nie je archívne víno, čo zavrieme do pivnice, a nikomu ho nedáme, lebo veď nikdy nie je tá správna príležitosť, a napokon ho vypijú za nás iní, z „duritky“ a prinajlepšom na našom pohrebe. Prosecco je okamih, je situácia, je prchavá emócia. Prosecco, to je leto.
Mnohí budú možno prekvapení, no prosecco patrí medzi pomerne staré vína. Plínius starší naň peje ódy vo svojich traktátoch tak veľmi, že sa táto odroda dlho-predlho považovala za najvychytenejšiu sortu vína antického Ríma. Nemalou mierou k tomu prispela aj manželka cisára Augusta Livia, ktorá prisahala na jeho liečivé účinky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.