uviedli ju pred pestrým publikom a už to bol zážitok: vidieť ľudí, ktorí rok 1968 zažili na vlastnej koži, v hľadisku so študentmi, ale aj s deťmi. Apropos, deti.
„Mami, pôjdeme na Dubčeka?“ spýtala sa ma jedenásťročná dcéra. Nadšenkyňa pre tanec a divadlo túžila vidieť pantomímu a páčil sa jej plagát pripomínajúci rozprávku.„Okej, ale musím ti pár vecí vysvetliť,“ prikývla som, zneistená predstavou, ako človek jej veku zareaguje na ťaživú tému. Napokon sme šli v trojici, ja a moje dve dcéry: mladšia jedenástka, staršia trinástka.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.