ráno zobudím deti a idem s nimi do školy.
Potom sa väčšinou vrátim domov a snažím sa tam vydržať čo najdlhšie. To je jediné miesto, kde mám pokoj a dá sa pracovať. Prezriem všetky možné mailové schránky, odpíšem, napíšem niečo na web a siete, každých 15 minút robím niečo iné. Niekedy sa mi podarí vydržať doma len hodinu, najhoršie je, keď musím ísť hneď do roboty.
nerozmýšľam, či ma práca baví, treba to.
Najviac by ma asi bavilo robiť za barom, ale to iba občas zaskakujem. Teší ma fyzická práca, aj taká, s ktorou evidentne strácam čas a mohol by som ju dať urobiť niekomu inému, ale nechcem nikomu pridávať robotu. Najviac času mi asi ešte stále zaberá rekonštrukcia Novej synagógy. Stanica sa už zmenila na fungujúcu fabriku, každý deň niečo pripravíme, postavíme, predáme lístky, skončí to, zbalíme a na druhý deň začíname zase niečo iné.
keď mám voľno, ideme na hory.
Vstaneme o siedmej, 7.40 odídeme z domu, aby sme 8.15 mohli byť na svahu. Celý deň šliapeme, lyžujeme, večer sa vrátime, vybaľujeme, perieme a na druhý deň ideme znovu. Keď môžem, tak lyžujem. Vlastne najradšej šliapem. Kým som nestretol svojich terajších parťákov, tak som pretekal v skialpinizme – nemám žiadne medaily, skončil som príliš skoro. Keď nie je sneh, behám a jazdím na bicykli.
medzi ľuďmi z kultúry nie som zlý skialpinista.
Mám slabé odborné vedomosti, ale zažitého viac než dosť. Medzi skialpinistami sa zas fakt dosť dobre vyznám v kultúre a umení, len nestíham ich výkony. Vysvetľujem aj synovi, že medzi futbalistami je najlepší lyžiar a medzi lyžiarmi najlepší floorbalista. Neviem, ako to berie, ale vybral si súťaženie a ja som jeho šofér na turnaje, preteky a tréningy.
nie som stavbár, ale zrekonštruoval som dom.
Nie vlastnými rukami – ako amatérsky stavbyvedúci. Aj Stanicu. Keď nám bola malá, rozhodli sme sa postaviť zadarmo novú sálu. Je krivá a čudná, postavená z pivových bedničiek, slamených balíkov a hliny. Strechu tvorí cestný most. Navrhol som ju skoro sám, ale nebol to môj nápad, nikomu nič nenapadá samému, vždy je to výsledok generácií pred nami a príspevok okolia. Niečo sa kumuluje a jeden človek to zrazu pospája. Aj tá sála S2 vznikla z rozhovorov s ľuďmi. Niekto povedal, že takto, iný že blbosť, ďalší že dobre, a ja som to zhŕňal dokopy. Nie je to dokonalá stavba, ale funguje.
som nestriedmy v jedle a pití.
Fajčím a neplánujem celkom prestať, len výnimočne sa o tom pokúšam rozmýšľať. Mal by som to jedného dňa skúsiť. Už sa mi ťažšie beží, je to svinstvo.
to, čo by som mal robiť, väčšinou prekryjem inou aktivitou.
Permanentne prokrastinujem. Najmä pri činnostiach, čo by som mal robiť ako riaditeľ, alebo tých, čo trvajú dlhšie ako polhodinu. Mám napísať grant a namiesto toho čítam maily, mám odpovedať na mail a namiesto toho napíšem grant. Prekryjem povinnosť inou dôležitou prácou, takže na konci mám pozitívny pocit. Keď je to kritické, tak operiem, alebo niečo prenosím. Periem každý deň.
vytočiť ma vie všetko.
A kričím, aj doma. Neteším sa z toho a potom sa hanbím. Niekedy sa viem samouraziť, ľutovať sa, že ma ľudia nechápu. Mám pocit, že vždy sa všetko dá, hoci ostatným sa zdá, že nie. Prah bolesti mám ďaleko. Viem niekedy potiahnuť, keď už ostatní odpadávajú. Majú pravdu, je to blbosť´, takto sa ničiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.