pred Nežnou revolúciou ho tu poznal len málokto. A keď k nám konečne prišlo, všetci sa čudovali, čo je to za čudo. Reakcie okamžite rozčesli konzumentov na dva nezmieriteľné tábory. Na tých, čo arašidové maslo zbožňujú, a na tých druhých.
Priznávam sa bez mučenia, nepatrím k tým, čo im pri predstave dózičky plnej tohto amerického zázraku zasvietia oči od blížiacej sa slasti. Čudná žltohnedá pasta z pražených arašidov, ktorá sa hutne lepí na podnebie a človek má pocit, že mu v ústach tak trochu rastie, ma vždy skôr odrádzala. Je veľmi intenzívna a ťažká, človek napochytro nevie, čo s ňou, či požiť alebo spôsobne odložiť do vreckovky. Pri predstave, že si ju ešte niekto nahrubo natiera každé ráno na opražený toast som, jemne povedané, na rozpakoch. Ale chápem to, niekto zase nedokáže oceniť chuť môjho miláčika – anglickej nátierky marmite z kvaseného droždia, ktorá chuťou pripomína naše socialistické, hojne používané polievkové korenie maggi. Američania sa s Angličanmi nad týmito svojimi dvoma zázrakmi napokon doteraz značne doťahujú. Z európskeho kontinentu arašidovému maslu prepadli, zdá sa, iba Holanďania, ktorí ho jedia na kvantá. Niežeby sme ho nejedli aj my, ukryté vo všakovakých čokoládových tyčinkách a rôznych iných maškrtách k televízoru, no aby sme si ho čičíkali a radili ho na stôl ako pravidelnú súčasť našich raňajok, tak to nie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.