od augusta som umeleckým šéfom v Mestskom divadle v Zlíne.
Tým teraz žijem najintenzívnejšie. Robil som tam dve inscenácie, ale keď mi zavolali túto ponuku, nevedel som si to ani len predstaviť, chcel som povedať nie. Dali mi však dosť času, aby sa mi to rozležalo v hlave.
na Válkovi som robil štyri roky.
Na trilógii o Marekovi Brezovskom šesť. Tieto veci sú náročné, nemôžu sa robiť povrchne, respektíve ja to tak odmietam robiť. Český filozof Miroslav Petříček raz povedal, že ak chceme hovoriť pravdu, musíme hovoriť presne, a ak chceme hovoriť presne, musíme hovoriť zložito. Každé zjednodušenie deformuje pravdu. Dnes tú zložitosť nikto nechce vnímať, nemá na ňu čas. Vzniká disproporcia medzi tým, čo by sa malo robiť, a tým, ako sa to deje. Snažím sa to mať pri práci na pamäti.
pokiaľ sa nenaučíme zbavovať paušálneho hodnotenia vecí, tak sa nikam neposunieme.
Zostávame ako spoločnosť v čierno-bielom videní sveta, a to je veľmi nezrelý spôsob vnímania. Bez akejkoľvek relativizácie musíme dozrieť k hlbšej analýze minulosti a motívov. Skutočnosť je oveľa zložitejšia a prepletenejšia. A Válek pre mňa symbolizuje rozpor. Ak rozpletieme nitky okolo jeho osoby, možno hlbšie a lepšie pochopíme našu minulosť a získame tak dôležité poznanie pre prítomnosť.
„Teraz som sa ku hudbe vrátil, chýbalo mi to.“
krátko po revolúcii som išiel na skusy do Holandska.
Do buddhistického kláštora. Bolo to pre mňa iniciačné obdobie. Nevedel som, čo mám v živote robiť, bavilo ma veľa vecí naraz a vždy, keď som si vybral iba jednu, tak som sa cítil nekompletný, ako by som mal zviazané nohy a mohol hýbať iba jednou rukou. Jeden mních mi hovorí: robiť sedem vecí naraz, to je, ako keby si chcel mať sedem domov, v nich sedem rodín a v každej by si chcel byť plnohodnotný člen. To nejde, skôr či neskôr sa ti to rozpadne. Tak čo mám teda robiť? Musíš nájsť dom, kde všetko, čo ťa baví, býva pod jednou strechou. Tam som pochopil, že všetko, čo ma baví, je v povolaní režiséra – tam je práca s literatúrou, výtvarným umením, hudbou, filozofia, žurnalistika... Od toho dňa som v podstate šťastný človek.
šach hrávam takmer každý deň.
Nie som veľký preborník, ale nie som ani úplne čajový, dôležité je nájsť si sparingpartnera na rovnakej úrovni, aby to oboch bavilo. Hrať z očí do očí je úžasné, milujem, keď nad šachovnicou – ako hovoril Satinský – voľne poletujú volty napätia. Hrám šach aj cez internet, ale na celú partiu treba veľa času. Existujú portály, kde simulujú rôzne herné situácie, a to si dávam ráno na rozbeh alebo večer, keď potrebujem relaxovať.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.