odpoveď je šokujúca. Jedia. A nie málo. Niečo o tom by vedel povedať napríklad taký Michael Phelps, ktorého denný príjem 12 000 kalórií počas olympiády v Pekingu šokoval svet. To, že správna výživa je kľúčom k špičkovému športovému výkonu, je vec dávno známa a treba povedať, že názor na ňu sa začal formovať už počas súťaženia v starovekom Grécku, nejakých tých 760 rokov pred naším letopočtom. Už tam sa tréneri jednotlivých borcov zamýšľali, čo by mali ich zverenci jesť, aby podali tie najlepšie výkony v prachu olympijského štadióna. Existuje o tom prekvapivo dosť veľa záznamov. Je zrejmé, že v tých časoch šport okupoval mysle nielen ctihodných občanov, ale aj filozofov.
Podobne, ako je tomu dnes. Tých podobností s našou érou je tam viac, než by sme čakali. Často si staroveké olympijské hry idealizujeme a berieme ich ako romanticko-idylické zápolenia, keď vládol všade mier, nahí športovci súťažili férovo, nebrali doping a celí ligotaví sa vyjadrovali pomaly vo veršoch. Ani jedno neplatilo. V roku 364 pred naším letopočtom sa bojovalo počas hier dokonca pri samotných bránach Olympie (súťažili práve päťbojári), za podvádzanie športovci museli platiť pokuty, z ktorých sa potom hradili sochy Diovi a takmer každý borec si tajne nechával pripravovať krvavý drink z rozdrvených býčích semenníkov.
„Neodporúčalo sa konzumovať vodu, ale víno.“
Čo sa týka výživy, tam sa tiež podliehalo všakovakým módam, ako je to aj v súčasnosti. Najprv sa pri príprave olympijského borca vychádzalo z bežnej stravy obyčajných ľudí, čiže základ tvorili chlieb, ovsené kaše a syr. Chlieb bol väčšinou celozrnný, biely chlieb z pšenice jedla len aristokracia a bol drahý. Navyše, nepovažoval sa niečo výdatného.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.