obyčajná polievka z kyslej kapusty, zahustená výdatnou porciou údeného aj neúdeného mäsa, a dokáže také veľké veci. Najuvravenejší z uvravených pri nej nábožne stíchnu, kovaní cynici sa dokážu rozcítiť tak, že Talian rozprávajúci so slzami v očiach o ňokoch svojej mamy je proti nim len zle rozcítený herec. Ľudia duchovne založení pri tom rozlievajúcom sa teple v útrobách zrazu začnú myslieť na veci celkom prízemné, no rovnako povznášajúce. Kapustnica, to je jedlo dlhých zimných večerov, keď majú ľudia k sebe trošku bližšie ako inokedy. V našich končinách má, samozrejme, ešte jednu pridanú hodnotu – je to jedlo sviatočné, ktoré sa podáva na Vianoce, keď sa zvyčajne stretáva celá rodina. A ten pocit sviatku a spolupatričnosti sa s tou kapustnicou prenáša na nás kdekoľvek si ju dáme, či už v staničnom bufete alebo na firemnom večierku. Ten sladkokyslý drevitý tón v kombinácii s údeninami a poriadnym kusom bravčového je, skrátka, domov ako remeň.
Človek by očakával, že sa pri kapustnici bude mudrovať ako pri domácich klobáskach či tlačenkách, no zdá sa, že predvianočná verzia kapustnice je skrátka už niečo ako ustanovizeň, jednoducho sa prijíma taká, aká je – veď doma sa, prirodzene, robí najlepšia, načo sa o tom hádať. Navyše, táto kapustnica je zásadne niečo iné ako tá sviatočná, čo sa podáva na Štedrý večer. Tam už nastupujú často naozaj veľmi bizarné zvyklosti a receptúry, ktoré u niektorých môžu dokonca vyvolávať silné emočné odozvy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.