iritujú ma škatuľky a kategorizácie.
Uzatvára to skutočnosť do veľmi zúženého pohľadu. Navyše, doba je čoraz rýchlejšia a čokoľvek pomenujeme, o chvíľu to už nie je pravda. Snažím sa odškatuľkovať. V práci aj v živote. Bežný divák si so súčasným tancom nevie dať rady, je naučený vnímať umenie tak, že potrebuje pochopiť, ako to autor myslel, lebo aj on to tak musí chápať. Človek by sa však mal uvoľniť a nechať to na seba pôsobiť. Nemusíme všetko pochopiť racionálne, vplyv umenia je práve v nelingvistickej rovine, zvlášť tanec.
neviem, či niekedy niekto uveril, že sa naozaj hnevám.
Musí to byť fakt veľká vec, aby som vybuchol. Je pravda, že pri tanci vo veľmi koncentrovanom čase vyplavím z tela veľa vecí, agresiu, stres, aj keď o nich ani nemusím vedieť. Ale keď pred predstavením nie som v pohode, cítim to na tele, strácam orientáciu, padám, hlava je inde ako telo, respektíve, prestáva byť jedno s telom.
rád cestujem vlakom.
Nie som veľký nadšenec lietadlovej dopravy. Niežeby som bol v brutálnej panike, ale vždy ma to stojí veľa energie. Lenže do New Yorku sa nepresuniem inak, nemám tri týždne na to, ísť loďou. Vlaky mám najradšej, asi to bude tou priestrannosťou okolo. Celkom ma to upokojuje. Vlak sa pohne a ja odchádzam do ríše snov.
vášnivo milujem karaoke.
Možno keď prestanem tancovať, otvorím v Žiline karaoke bar, ale taký naozajstný, ako v Ázii. Tam je to až športová záležitosť, hlavne v Kórei, je to brutálne, honosné, gýčové, skopírované zo šoubiznisu, krásne oblečení ľudia, veľké obrazovky, touchscreeny. S režisérkou Petrou Tejnorovou je to náš koníček, máme svoje sólové playlisty aj duety, nacvičujeme si to doma, po premiérach spoločných predstavení všetci vedia, že chceme mať karaoke párty.
mám veľký strach z extrémizmu, dogmatizmu a fyzického ublíženia.
Mal som nepríjemný zážitok v Prahe, paradoxne v meste, kde sa cítim najbezpečnejšie zo všetkých metropol. Prepadli ma dvaja Ukrajinci, už sa mi v hlave prehrávali novinové titulky: Viňarský zavraždený... a tam ma asi zachránilo, že sa cez telo intuitívne dokážem zorientovať v priestore. Vo vhodnej chvíli som začal utekať, kľučkovať a hádzať sa pomedzi autá, robiť kotúle, hotová performancia, len žiadni diváci okolo. Našťastie ani tí dvaja. Malo to dozvuky, nosil som pri sebe kaser a pol roka som musel byť doma skôr, než padne tma.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.