v praveku bola zverina pravidelnou až nevyhnutnou súčasťou jedálnička bez ohľadu na vek a postavenie jednotlivca. Treba však podotknúť, že dni, keď sa chrabrí, práve vystretí prapredkovia vracali s úlovkom, boli menej časté ako tie, počas ktorých sa celá občina musela živiť korienkami a lesnými plodmi nazbieranými šikovnými ženuškami. Aj preto sa neskôr jeden z našich dedov zastavil, zamyslel sa a povedal si: dosť. Tu zostanem, začnem tie korienky sadiť a neskôr žať, z divých zvierat urobím domáce, a potom to všetko krásne oplotím. Nech vidíme, čo je moje. A čím viac sa ľudia začali obracať k pôde, tým výlučnejším sa lov divej zveri stával. Nakoniec sa v stredoveku ustálil kódex v stravovaní, keď všetky domáce zvieratá boli určené pre stredný a nižší stav, zato šľachta, ktorá garantovala so zbraňou v ruke bezpečnosť krajiny, holdovala temer výlučne lovnej zveri.
Dnes máme celkom jasnú predstavu, čo zverina na tanieri znamená – zvyčajne ide o mäso z vysokej, čiže jelenie alebo srnčie, zriedkavejšie môžeme vidieť kančie. Niekto mohol ochutnať divého zajaca alebo niečo z pernatej. Všetko je to krásne, kultivované, trošku temné a vanie z toho zvláštne ticho ako z barokových zátiší s názvami ako Po love či Hostina. Realita v staroveku však bola omnoho pestrejšia a treba dodať, že aj divokejšia a temnejšia. Začnime možno takými opečenými vlčími labami či restovanou divokou mačkou. To sú nálezy z neskorej doby bronzovej na našom území. Do lovnej zveri vtedy patrili aj divoké kone, ktoré sa nielen krotili, ale aj hojne konzumovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.