Peter Jurkovič: Snažiť sa? Len to nie!

u architektov to trvá strašne dlho, kým je nejaký výsledok badateľný.

Ako pri ovocí. Roky sa komunikuje, projekty sa prelínajú, človek iba robí, robí, robí a raz za čas príde sezóna zberu. Ten interiér som robil pred štyrmi rokmi a ocenenie ma šokovalo, pre mňa bol jasný favorit reštaurácia Fach. Iste, človek sa neubráni koketovaniu s myšlienkou na víťazstvo, lebo je to príjemné, ale fakt som na to nebol pripravený. Dva mesiace mám home office, lebo som si zlomil pätu. Či ma to nejako spomalilo v tempe? Asi by to tak malo byť, ale bohužiaľ, je to skôr naopak. Žena sa sťažovala, že tá noha mi dovolila robiť ešte viacej, že som sa úplne utrhol. Ani s deťmi som nemohol pomôcť. A keď som už konečne vedel sedieť, robil som od rána do večera, doslova od zobudenia. 

pred rokom som mal príležitosť učiť jeden semester v Brne.

Vždy som tvrdil, že toho nie som schopný, lebo síce viem veľmi dobre veci ofrflať, vycítiť, že sú zlé, ale povedať, čo s tým treba urobiť, to nie. Keď si na problém sadnem sám, v procese nájdem riešenie, ale nemám ten dar vidieť ho už na začiatku a to by dobrí učitelia mali mať. Ale napokon to bola dobrá skúsenosť, prekvapilo ma, ako to dnešní študenti žerú. Ja som bol príšerný študent, školu som odflákol, nebavila ma, bol to len stres a bezsenné noci. Všetko dôležité som sa naučil až po škole. 

hudba ma sprevádza po celý život.

Keby som mohol vymeniť kariéru architekta za kariéru výborného hudobníka, tak to veľmi naivne spravím. Snažil som sa hrať na gitare, už ako dospelý som pol roka chodil na klavír. Po tridsiatke som začal hrať na bicích a tie mi prirástli k srdcu. Od malička som bol ten typ, čo ustavične po niečom búcha a ľudí privádza do vývrtky. Niekoľko rokov máme amatérsku kapelu, ale neviem, či niekedy vystúpime. Spoluhráči by chceli, ale ja som brzda, pokiaľ niečo nie je dokonalé, nie som schopný to dať von. Vraj hráme postrock, aj keď neviem, čo to je.