mimochodom, s tou genciánkou – odbornejšie s genciánovou fialovou farbou – ktorá sa kedysi hojne predpisovala na afty v ústach, ľudia neboli od černíc až tak ďaleko. Už starí Rimania totiž ostružiny černicové využívali práve na hojenie rán a malých poškodení na slizniciach, či už išlo o hemoroidy alebo spomínané afty. Keďže černica obsahuje veľa tanínov, bola na to ako stvorená. Taníny totiž spôsobujú – a určite to už mnohí z nás zažili pri konzumácii suchého vína alebo podobne trpkých plodov, ako sú černice – že sa nám sliznica pri nich stiahne, na jazyku cítime sucho a trpkosť a začne sa nám lepiť na podnebie. Sánka a svaly, ktoré ňou hýbu, nám mierne zatuhnú. To všetko dokáže obyčajná černica. Stiahnuť tkanivo a držať. A nielen to. Gréci ich využívali aj pri zastavení drobných krvácaní a pri dezinfekcii rán. Listy ostružiny sa zase zišli, keď sa niekomu zapálilo hrdlo alebo potreboval pomôcť zastaviť vyčerpávajúce preháňanie. Egypťania ostružinu poznali tiež, no tí sa okrem liečivých účinkov sústredili aj na jej využitie v kozmetickom priemysle. Černicami si egyptské ženy vo veľkom farbili vlasy. Hovorí sa, že práve svojou černicovou hrivou sa podarilo Kleopatre tak šialene uhranúť dvoch najžiadanejších mužov Rímskej ríše – Marka Antónia a Júlia Cézara.
Černica je tu s nami spomedzi divokých plodov hádam najdlhšie. Ľudia jej nikdy nevenovali až tak veľa pozornosti, bola, skrátka, s nimi, chodili za ňou do lesov, zbierali ju, no nikdy sa ju nepokúšali drasticky kultivovať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.