s národnými záležitosťami, a teda aj s národnými jedlami, je to veľmi zložité. Len čo sa s nimi začnete biť do hrude, vždy sa, ako na potvoru, nájde nejaký prehnane vzdelaný odkundes, ktorý vám vysvetlí, že to úžasné svojstojné jedlo má korene v končinách, ktoré vášmu národoveckému srdiečku nemusia byť dvakrát po vôli. Príkladom okrem halušiek či vepřo-knedlo-zelo môže byť práve musaka, ktorú celý svet považuje za pravé grécke jedlo, výstavný kus starogréckej kuchyne.
Samotní Gréci tušia, že korene má toto jedlo niekde inde, povedzme, že trošku východnejšie. Slovo musaka totiž rozhodne nie je grécke. Turci, Libanonci, obyvatelia Levanty, odkiaľ by mala historicky táto dobrota pochádzať, však o musake hovoria ako o typicky gréckom jedle a berú to ako samozrejmosť. A všetci majú tak trochu pravdu. Musaka v súčasnej podobe je totiž omnoho mladšia, ako si myslíme. Vznikla prekvapujúco až na začiatku dvadsiateho storočia. Ale všetko po poriadku.
„Tselementes bol hlboko presvedčený o tom, že európska kuchyňa má svoje základy práve v tej gréckej, a tak sa ich vydal urputne hľadať.“
Slovo musaka pochádza z arabského musaqqa´ah, čo v preklade znamená nasiaknutý či odpočinutý. Prvú zmienku niečoho, čo sa na musaku podobá, presnejšie, značne ju pripomína, nachádzame v kuchárskej knihe z trinásteho storočia, takzvanej bagdadskej kuchárke, ktorá hovorí o recepte na prekladaný mäsový koláč s baklažánovým základom a šafranovou zálievkou. Už tam nechýbala zmes korenín, ktoré sú pre musaku také typické a vytvárajú jej charakteristickú chuť a vôňu: rasca, rímsky kmín, škorica, čierne korenie, nové korenie a zázvor.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.