nepatrím do tábora nadšencov tohto maďarského pestrofarebného zázraku. Špeciálne nie jeho verzie s vajíčkom, ktorá dodnes vo mne vyvoláva silné pocity existenciálnej tiesne a nie som z nej schopný prehltnúť viac ako dve lyžice. Pri vodnatom leče, v ktorom plávajú chuchvalce vyzrážaného vajca, sa skrátka mením znova na ročného chudorľavého chlapca, ktorý ani za nič nechce jesť, čokoľvek prehltnúť, takže jeho rodičia mu v zúfalstve rozhojdávajú lampu nad kuchynským stolom, aby aspoň na chvíľu vyvrátil hlavu a otvoril ústa fascinovaný tým kyvadlovým pohybom. Iba tak sa totiž do neho podarilo občas niečo dostať.
Nikdy som nechápal tých, čo si túto podozrivo mäkkú zmes dusených paprík, paradajok a cibule vedia vychutnať ako to najlepšie, čo leto ponúka, ako symbol domácej kuchyne. Neodrádzala ma totiž jeho konzistencia ani vzhľad, ktorý dokázal obstojne konkurovať bryndzovým haluškám, jedlu, pri ktorom mávajú zahraniční návštevníci pocit, že to už pred nimi niekto jedol. Čo ma vyslovene odpudzovalo, boli tie všadeprítomné šupky z paprík a paradajok, ktoré v leče plávali a tvárili sa mimoriadne nenápadne. Túto fatálnu chybu krásy mi potvrdili viacerí podobne antilečovsky postihnutí obyvatelia Karpatskej kotliny, ktorí majú rovnaký problém. Ako na potvoru, šupky sa vždy vzpriečili v hrdle.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.