všetci sme patafyzici.
Delíme sa na uvedomelých a neuvedomelých. Nedá sa jednou vetou vysvetliť, čo to je patafyzika, schválne je tých definícií veľa, mnohé sú aj protichodné, aby to nebolo také jednoduché. Boli sme partička kamarátov, schádzali sa a rozprávali o knižkách, filmoch, divadle, niekto doniesol sériu článkov Alberta Marenčina o patafyzike, my sme sa nadchli a založili Spoločnosť pre pestovanie a šírenie patafyziky na Slovensku, začali vydávať samizdat, robili rôzne performancie. Na počesť toho, že sme sa stali uvedomelými patafyzikmi, sme si aj zmenili mená – použili sme metódu anagramu.
texty z rôznych období mám v počítači v súboroch.
Postupom času sa k nim vraciam, prerábam, dopĺňam, sem-tam sa mi podarí napísať aj niečo nové. Tak si to triedim a čakám, že dôjdem do štádia: aha toto už je hotové! Bolo obdobie, keď som veľmi intenzívne maľoval. Vtedy trochu ustúpilo do pozadia písanie, veľa času som trávil v ateliéri, po rozvode však už nemám kde maľovať, tak som sa vrátil k písaniu. Aj tak tie obrazy nemám kde skladovať.
vášeň mám pre knihy.
Často som schopný odsunúť čokoľvek len preto, aby som si mohol čítať. Mnohokrát sa mi ani nechce nič robiť a radšej si otvorím knižku. Využívam veľa času, keď som v práci, v kníhkupectve, na čítanie. Hovorím si, bože, koľko tých kníh tu je, aj toto by som si mal prečítať, aj toto! Keby sa tak dalo rýchlejšie čítať! Potrebujem už aj okuliare, bojujem s tým ešte trochu, snažím sa fungovať bez nich, ale pri čítaní ich už nutne potrebujem.
nerád vyvolávam konflikty.
Som mierumilovná povaha, chcem, aby bol mier na celom svete, aby sa ľudia nehádali, nebili, nerobili si zle. Ak niekde hrozí konflikt, snažím sa ho zažehnať. Niekedy sa mi darí, niekedy nie, závisí od toho, ako veľmi sa tí dvaja chcú pohádať. Či vôbec chcú počúvať tretiu stranu, niekedy sú slepí, hluchí, idú po sebe. Vtedy to radšej vzdám a odídem preč, nerobí mi to dobre.
bojím sa hadov.
Nie je to odpor, ale strach. Veľakrát som už v lese na hubách narazil na hada, to sa vtedy zo mňa stane socha. Strniem a nehýbem sa, aj keď už je vretenica päť minút preč. A potom idem radšej opačným smerom. Počul som veľa hrôzostrašných príbehov, ako niekto hľadajúc huby padol do jamy plnej páriacich sa vretníc. Tá predstava ma vydesila k smrti. Keď mala moja dcéra 16, prišla, že tati, ja by som chcela chovať hada. To nepripadá do úvahy, hada v dome neznesiem, ale potom som si povedal, je to jej sen, musím sa prekonať. Kúpili sme veľhada kráľovského, takého, čo dorastá LEN do dvoch metrov. Had rástol, brávala si ho na ruky, ale ako došla za mnou, aby som si ho aj ja chytil, tak to nie.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.