robím veci, ktoré si v podstate sám zavidím.
Bavia ma a neprekáža mi, že o nich nevie veľa ľudí. Idem akoby opačnou cestou, mojím snom nie sú zaplnené haly, tešia ma minikoncerty. Teraz hráme veľa, s Danielom aj s Katkou Koščovou, s otcom a bratom máme trio. Neviem, kde mi hlava stojí, lebo popri tom účinkujem v Teatro Tatro, okolo divadla sa motám v rôznych funkciách, hudba, dramaturgia, réžia, občas aj fotím pre SND. Fotím dlhé roky, stále na film, takže keď ma zavolajú, musia mi zohnať aj digitálny foťák – som trošku čudný fotograf.
mal som v sebe rebelantstvo.
Preto mi aj tak dlho trvalo štúdium, preto ma aj zo školy vyhodili. A len čo sa uvoľnili opraty škôl, tak už som nerobil nič, čo by som nechcel, do čoho by ma dotlačili. Do istého veku som si myslel, že za všetko môžu tí ostatní, teraz si dlhší čas myslím, že za to môžem ja a moja pýcha, že nechcem opakovať veci, ktoré už všetci vedia. Chcel som si to školstvo v sebe vyliečiť a prihlásiť sa na školu zameranú na druhú hemisféru, ale to je víkendová škola a ja som celé víkendy rozcestovaný. Ale tá škola mi ukázala, že iný prístup funguje a môžem učiť aj ja. Čo? Hocičo, o čom viem rozprávať a čo cítim. Rozdeľovanie na predmety je „schíza".
„Do istého veku som si myslel, že za všetko môžu tí ostatní, teraz si dlhší čas myslím, že za to môžem ja a moja pýcha.“
najviac si oddýchnem, keď robím fyzicky.
Divadlo sa narodí aj umrie v ten istý večer, aj pesnička, takže pri všetkých vzdušných veciach mám veľkú radosť, keď môžem niečo urobiť rukami. Prenesiem kameň, vykopem jamu, niečo postavím, pokosím. Rád robím s drevom, nemusia to byť len sochy, ale aj polička, stôl, hojdačka. Kedysi som bol pružnejší, býval som na samote, teraz často sedím v aute, som viac rozkysnutý.
červeným melónom sa viem obžrať, to by som vedel jesť furt.
Neviem, či je to teraz tým teplom, ale čerstvé ovocie a zelenina, toho sa neviem dojesť. Kedysi som mal rád kombináciu sladkého a slaného, namáčať si dru tyčinku do čokolády, potom vyrobili také praclíky sladko-slané. Doteraz si občas kúpim čokoládu a niečo slané ku tomu.
jeden alebo dva rožky.
To je môj obľúbený výraz, používam ho namiesto nadávky, keď sa mi niečo nedarí. To je z toho vtipu, ako si v obchode niekto pýta 30-40 deka tresky, a predavačka sa spýta: tak 30 alebo 40? Áno a jeden alebo dva rožky. Mám rád absurdný humor, páči sa mi, keď niekto vie povedať pohotovo vtip, ktorý vystihuje podstatu konkrétnej situácie, nie keď sa začnú hovoriť vtipy jeden za druhým. Mám rád samotu, ale dobre mi je aj s ľuďmi. Milujem, keď tie fascinujúce rozdiely, ktoré každý z nás má a každý je nepreniknuteľný a vlastne aj nepochopiteľný, sa na chvíľku zázračne pretnú a máme ilúziu, že rozumieme niečomu rovnako.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.