mám dva domovy, alebo ani jeden.
V zime som v Kanade a keď sa vo februári skončí vancouverský festival, prídem sem. V lete len vybehnem na otočku do Kanady. Mám tam dcéry, mám tam prácu, treba zabaliť jeden ročník festivalu a pripraviť ďalší. Vo Vancouveri mám na výber filmov programového riaditeľa, ale aj tak mám stále čo robiť, ani by sa mi nepáčilo sedieť so založenými rukami. Chodíme po festivaloch horských filmov v Amerike aj v Európe, v každej alpskej krajine taký organizujú. My tu síce Alpy nemáme, ale zato máme silnú komunitu a tradíciu lezenia.
od štrnástich rokov sa mojím životom ťahá lezenie ako červená niť.
Zliezol som skoro všetko, okrem najvyšších hôr. Tie ma nelákajú. Sú ďaleko, treba na to veľa času a peňazí, pobyt vo veľkých výškach je utrpenie, treba sa aklimatizovať cestou hore aj dole, dva týždne je človeku zle, aby potom na vrchole zažil extázu. Ja chcem mať aktuálne potešenie, keď leziem po skale, z pohybu, ktorý práve vykonávam. V zime leziem najmä v telocvični na umelej stene, ale včera bolo pekné počasie, tak som vybehol na Pajštún. Všade, kam idem, nosím so sebou vlastnú sedačku a topánky-lezečky.
snažím sa minimalizovať nakupovanie.
Dnes ráno som vyhodil totálne dotrhané nohavice. Smutne som sa s nimi lúčil, pýtal sa ich, či ich mám vyhodiť. Čo odpovedali? Že áno, keď už som ich nenosil rok, nemá zmysel, aby zaberali miesto. Nie som gear freak, naopak, snažím sa lezeckú nirvánu nepodmieňovať materiálom. Sú takí, čo lezú aj naboso bez lana, sporo odetí pri splne mesiaca, cítia asi lepšie spätosť s prírodou. Absolútny ideál je nahý muž na Mount Evereste.
občas tlmočím a prekladám, ale už nie tak naplno ako kedysi.
Nikdy som sa simultánne tlmočiť neučil – začínal som na Artfilme, posadili ma do kabínky a išiel som spolu s filmom naživo. Ruštinu a angličtinu som sa učil od základky, keď sme chodili liezť do Dolomitov, nadchla ma taliančina. V Kanade som študoval komparatistiku. Taliančinu-španielčinu-francúzštinu, zameral som sa na film a literatúru. Diplomovku som písal o Carmen. Bavilo ma učiť sa, ale mal som pocit, že to nikto pre život nepotrebuje a že ani ja nie som taký génius, aby som vedel priniesť niečo nové tomuto svetu.
keď som bol úplne malý, fascinovali ma veľké rušne.
Chcel som na nich sedieť a ovládať ich. Otec ma nabádal na matematiku, fyziku, byť inžinierom, konštruktérom. Skončil som v Bratislave elektrotechniku, ale to ma vôbec nebavilo. Chcel by som byť zručnejší, ľudia, čo vedia navrhnúť a postaviť dom, auto, sú neskutočne šikovní, ja by som bol úplne stratený.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.