Chcel som byť všetkým, ako každé dieťa.
Aj farárom. To nechce byť každé dieťa? U nás na dedine chcelo. Boli sme v pionierskej organizácii, a hneď odtiaľ sa išlo na faru. Farár nám dovolil boxovať, detská komunita tam fungovala. Zo strednej školy som si dával prihlášku na réžiu, ale vtedy ju neotvárali, tak som sa dal na bábkarinu, prestúpil na herectvo, veľa rokov som sa venoval niečomu inému ako réžii. Ponuka na hranie príde tak raz za 4-5 rokov, naposledy som si zahral vo filme Učiteľka. Je to veľká sranda, lebo k tomu pristupujem inak, mám odstup, užívam si to, nevadí mi vedenie iného režiséra, ale musím mu dôverovať.
Často som na ceste medzi Prahou a Bratislavou.
Práve sme tam dotočili seriály pre Novu (Specialisté) a Primu (Mordparta). Kedysi ma cestovanie bavilo, teraz už nie, hlavne v lete, keď boli uzávierky na diaľnici a cesta trvala šesť hodín, to bolo únavné. Vlakom nechodím, mám rád ten pocit, že keď skončím, môžem sadnúť do auta a som si sám sebe pánom. Keď niekoho veziem, som bezpečný šofér, dávam veľký pozor, ale keď som sám, rád si tú jazdu užijem.
Moje hoby je podmienené tým, s kým žijem.
Keď som sa presťahoval do nového bytu, bol tu iba nábytok. Všetko ostatné pritiahol priateľ, domestikoval to a nechal na mňa, aby som sa o to staral. Kvetiny sú všade, veľmi veľa kvetov, aj na chodbe. Dvadsať minút to trvá všetko poliať, mám to odstopované. A akvárium zase treba čistiť, vytrhať všetku tú zelinu. Ale to, našťastie, robí on. Pri raňajkách rád pozorujem, ako život v akváriu funguje, či sa nedeje niečo zvláštne, či niektorá rybka nie je chorá, či nevymrel celý druh. Upokojuje ma to.
Mám strach zo smrti.
Dostáva sa mi aj do tvorby, veľa postáv a vecí, ktoré vytváram, sa točí okolo konca života. Či mi to pomáha? Asi áno. Keď sa o smrti rozpráva, tak sa uvoľní celé to tabu okolo nej. Práve dnes idem na pohreb kamarátovi z detstva, neviem, čo sa mu stalo, ráno sa jednoducho nezobudil. To je ten moment, keď si človek uvedomí, akí sme strašne zraniteľní. Ráno idete, máte plány, a zrazu... cvak a už vám nič nepomôže. S tým sa potrebujem vyrovnať.
Nenávidím zneužívanie slova pokora.
Toľko ľudí ten výraz – buď pokorný, maj v sebe pokoru – nadužívalo, až sa sprofanoval. Mám úctu ku tomu, čo robím, k ľuďom, s ktorými robím, vážim si ich.
Najväčšiu cenu má pre mňa škatuľka s fotografiami.
Mám vôbec melancholický vzťah k predmetom, ktoré sú spojené s rodinou, vzťahmi, detstvom. Na polici mám misku, tam keď niečo odložím, tam už je to naveky. Dotknem sa tých vecí až pri ďalšom sťahovaní, alebo odložím do škatule na pamiatku.
Moji detskí hrdinovia boli pán Tragáčik a Traja pátrači.
Vždy som sa stotožňoval s Petrom, ten bol športovec, akčný hrdina. Ešte tam bol Jupiter, ten bol génius, a tretí Bob, ale toho si nikto nepamätá. Na základnej škole som veľa športoval, atletiku, skok do výšky. V rámci základných škôl bol náš atletický oddiel z Chynorian najlepší na Slovensku. Potom som sa dostal do puberty a na školu, kde sa šport nerozvíjal. Ešte donedávna som chodieval plávať, hrávať squash, na basketbal. Ale zrazu sa ozve bolesť, tá trvá mesiac, dva, potom si rozmyslíte, či to pôjdete znovu vyskúšať. Myseľ je stále mladá, ale telo prestáva fungovať ako kedysi, tak to už radšej nepokúšam.
A tu je ešte zopár Nerestí&cností Petra Bebjaka, ktoré v papierovom vydaní nenájdete:
Rád prokrastinujem.
Odkladám veci, ktoré by som mal urobiť, aj niekoľko dní a to je niekedy veľký problém, keď záleží na rýchlej odozve. Snažím sa to zmeniť, prinútiť sa aspoň otvoriť notebook a odpovedať na maily, vyriešiť, čo treba. Na pľaci, to je iné, tam mám rád, že musím vyriešiť nejaký problém, rozhodnúť sa, aby natáčanie ďalej fungovalo. Nepatrím medzi tých, čo provokujú a vyhľadávajú tie momenty, aby mohli na niekoho kričať. Ale je prirodzené, že občas niečo nefunguje, nešťastná zhoda okolností, alebo niečia neschopnosť ohrozí výsledok práce. Keď sa naštvem, musí to mať príčinu, vtedy akoby mi odtrhlo „dekel“ a na chvíľočku sa to vyvalí. Ale nemá zmysel v hneve pokračovať, treba sa reštartovať a začať riešiť.
Nevadí mi len tak odpočívať, ležať pri televízore.
Vydržím tak aj pol dňa. Keď som vyčerpaný, to je to najlepšie, čo môžem urobiť. Ležím na pohovke, prepínam, vypínam, nerozmýšľam, pospím si. Pustím si hudbu, Maxa Richtera, a už to ide samo. Keď potrebujem rozmýšľať, tak šoférujem. Vypnem hudbu, vtedy sa mi najlepšie vymýšľajú nové kreatívne nápady, domýšľajú veci.
Varenie je pre mňa relax.
Najradšej som, keď môžem variť viacej jedál naraz, keď musím uvažovať nad postupnosťou, ktorú časť začnem skôr, ako to dať dokopy. Okrem toho, že milujem variť, milujem aj jesť, ísť do dobrej reštaurácie, kde sa dobre varí a milujem víno, to je jediná veľká neresť, ktorú si neviem odpustiť. Prácou a stresom som si vytvoril cukrovku, musel som všetko obmedziť, ísť do diét, čo mi síce pomohlo schudnúť, ale musím dávať pozor na to, čo a ako konzumujem. Ale doktorka povedala, že víno môžem.
Neznášal som, keď mi niekto pil z mojej fľaše.
Na to som bol od detstva alergický. Keď mi niekto odhryzol z môjho chleba, dal som mu ho radšej celý, aj tú fľašu, nebol som schopný to prekonať. Vekom a s partnerským spolužitím sa to mení, to by bolo dosť hlúpe, robiť to stále.
Ak by som vo svojom živote mohol spätne niečo robiť inak, niektoré veci by som sa nebál riešiť jednoduchšie.
Zbytočne by som nečakal na príležitosť a možnosť, nenechával veci vyhniť, myslieť si, že sa vyriešia samy. Snažil by som sa pristupovať k nim aktívne, rozprávať sa, počúvať a prispôsobovať, ak na tom záleží.
Som starostlivý.
Záleží mi na ľuďoch v mojom okolí, v mojej blízkosti. Záleží mi na tom pocite, že sa ľudia okolo mňa majú dobre. Alebo sa môžu mať dobre, ak im k tomu môžem nejako pomôcť. To je jedno, či sa to týka práce, alebo súkromia.
Keby som vyhral milióny, bol by som filantrop.
Môj sen je naplniť si svoje ego v práci a potom sa na to vykašlať a ísť robiť niečo, z čoho budú mať úžitok aj iní. Len neviem, kedy prídem na to, že už som to ego naplnil. Ale keby som k tomu dospel, to by bolo super. Ak majú ľudia možnosť pomáhať a nerobia to, je to veľký hriech.