Vízie budúcnosti

už aj predtým som o tom rozmýšľal, ale dať za lístok tisíce eur mi príde prestrelené viac ako trocha. No za cenu z predpredaja to už dávalo zmysel a navyše sa letecky do Lisabonu z Paríža, kde som sa pred mesiacom presťahoval kvôli práci mojej manželky, chodí častejšie ako vlakom Bratislava – Košice. V nedeľu doobeda teda sadám na Orly do francúzskej nízkonákladovky a plný očakávania idem na rýchlo zorganizovaný výlet do krajiny sardiniek a silného vína zistiť, ako bude vyzerať budúcnosť.

WebSummit sa začal v roku 2010 ako malá konferencia pre 400 ľudí v Dubline, domovskom meste organizátorov. Za šesť rokov sa im podarilo vyrásť na najväčšie podujatie svojho druhu v Európe. Tento rok zmenili miesto akcie, keďže 53-tisíc ľudí na konferencii je ekonomická a propagačná sila, za ktorú boli ekonomicky slabý Lisabon a upadajúce Portugalsko ochotné dať viac ako silné Írsko. Na pár dní sa tak mesto na pobreží atlantického oceánu nafúklo o desatinu obyvateľov a mohlo sa skúsiť prezentovať v tom najlepšom svetle pre (nádejných) podnikateľov z celého sveta.

„Žasnem, ako môže niekto chcieť peniaze napríklad na odporúčač reštaurácie.“

Samotná konferencia praskala vo švíkoch a organizátori akoby išli najmä po číslach: za 3 a pol dňa stihlo vystúpiť 1 200 rečníkov, rozdelených do 21 paralelných pódií v štyroch hektárových halách výstaviska a športovej hale pre 20-tisíc ľudí. V silách jedného človeka nebolo možné zažiť viac ako 20 % ponúkaného. Že sa ide viac na kvantitu ako kvalitu, to ukázali najmä keď do dvadsaťminútových blokov dali moderátora s troma-štyrmi panelistami, a tak sa z potenciálne zaujímavej témy spravila debata – ahoj, ako sa máš, povedz rýchlo, čo chceš a choď preč. Obzvlášť slabí boli moderátori, a to aj z médií ako Economist, Business Insider alebo Recode. Šéfredaktorka Cosmopolitanu to však v debate so zakladateľom Tinderu rozbalila naplno a tlačila ho k odpovediam aj na otázky, ktoré nechcel zodpovedať, ale divákov zaujímali.