na váš výstup sme vás zo základného tábora vyprevadili 7. mája ráno. Po troch dňoch prišla zo satelitného telefónu správa, že potrebujete pomoc. Čo sa dialo predtým, než ste poslali tú správu?
Vlado Štrba: Všetko prebiehalo podľa plánu, tak, ako sme si to nalinkovali niekoľko dní dopredu. Niekoľko dní sme čakali v základnom tábore na zlepšenie poveternostných podmienok. Stanovili sme si nejaké princípy, že vietor musí dosahovať maximálnu rýchlosť 20 až 30 km za hodinu, čo bola naša priorita. Zimu a mráz sme neriešili, hore je mínus 20 až 30 stupňov, takže to bolo jedno. Čo sa týka sneženia a oblačnosti, dostávali sme informácie, že vo vyšších polohách má nasnežiť jeden až tri centimetre snehu. Boli to pre nás ideálne podmienky pre nástup do steny. V sobotu a nedeľu sme sa presúvali cez tábor číslo jeden vo výške 6 100 metrov do tábora číslo dva vo výške 6 500 metrov. Tu bola menšia oblačnosť a po rozplynutí oblaku sme uvideli, že stena je zasnežená. Predpokladali sme, že v pondelok, keď sa do nej začne opierať slnko, sneh rýchlo sublimuje. Pri takom malom množstve snehu, aký bol hlásený, sa mohol rýchlo roztopiť. V pondelok ráno sme nastúpili do našej steny, prešli sme cez okrajovú trhlinu. Zo začiatku bolo snehu po členky alebo po lýtka, čo nebol problém. Čím sme šli vyššie, snehu pribúdalo. Keďže to bol čerstvý sneh, bol sypký a nesúdržný, no podklad bol ľadový, čo nám vyhovovalo. Liezli sme nenaviazaní vo vzdialenosti asi pätnásť-dvadsať metrov od seba s krátkymi prestávkami, výšku sme plynulo naberali. Dostali sme sa do výšky asi 7 000 metrov. Vtedy sa z vyšších partií na nás začal zosúvať sneh. Vedeli sme, že je zle. Bola to lavína stredných rozmerov. Zosuvová, sypká. Sneh sme mali, s prepáčením, aj v slipoch. Celé to divadlo trvalo asi päť minút. Našťastie sme v danom momente boli o svah solídne uchytení.
to ste päť minút čakali, kým sa to neskončí?
Zoltán Pál: Pri tých snehových vlnách som pocítil zopár úderov, ako keby niekto na vás hodil lopatou sneh. Svah nie je žiadny extrém, nebol hrôzostrašný, no prvý úder ma vykoľajil z rovnováhy. Nevedel som reagovať, keď som sa chcel pozrieť hore, prišla ďalšia vlna. Takýchto vĺn bolo viac. Bol som nad Vladom, snehu pribúdalo, tlačil mi na chrbát, v istom momente som mal pocit, že to už neudržím, že ma to odtrhne zo steny. Potom to trochu poľavilo. Zažil som už viac lavín, tak som bol pripravený a snažil som sa hlavou spraviť si vzduchovú kapsu, aby som sa dokázal nadýchnuť. Aj som na to neskôr doplatil. Pocitovo to trvalo strašne dlho, no v skutočnosti asi päť minút. Nič hrôzostrašné sa nestalo, nevyhodilo nás to zo steny, ani nezmietlo. Dokázali sme sa vo svahu udržať.
povedali ste si vtedy, že idete ďalej alebo je koniec?
P: Nebolo to nič hrôzostrašné, rozdýchali sme to. Ani jeden z nás nebol zranený.. Povedali sme si, že už nič také zlé nepríde a pokračovali sme ďalšie dve-tri hodinky, kým sme sa dostali do výšky 7 200 metrov.
Š: Tam sme uvideli plošiny štvrtého britského tábora (po expedícii Chrisa Boningtona z roku 1975, prvolezcov tejto steny, pozn. redakcie), ktoré tam 40 rokov viseli nanitované na skalách. Mysleli sme si, že budú použiteľnejšie. Za tie roky, čo na ne padali lavíny, sa prehli. Ešte sme žartovali, že sme si mali zobrať šestnástku kľúč, že to trochu narovnáme. Neboli použiteľné, ale nám to nevadilo, pod plošinami sme si urobili malú plošinu. Usúdili sme, že v ten deň už nemá význam nikam postupovať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.