na váš výstup sme vás zo základného tábora vyprevadili 7. mája ráno. Po troch dňoch prišla zo satelitného telefónu správa, že potrebujete pomoc. Čo sa dialo predtým, než ste poslali tú správu?
Vlado Štrba: Všetko prebiehalo podľa plánu, tak, ako sme si to nalinkovali niekoľko dní dopredu. Niekoľko dní sme čakali v základnom tábore na zlepšenie poveternostných podmienok. Stanovili sme si nejaké princípy, že vietor musí dosahovať maximálnu rýchlosť 20 až 30 km za hodinu, čo bola naša priorita. Zimu a mráz sme neriešili, hore je mínus 20 až 30 stupňov, takže to bolo jedno. Čo sa týka sneženia a oblačnosti, dostávali sme informácie, že vo vyšších polohách má nasnežiť jeden až tri centimetre snehu. Boli to pre nás ideálne podmienky pre nástup do steny. V sobotu a nedeľu sme sa presúvali cez tábor číslo jeden vo výške 6 100 metrov do tábora číslo dva vo výške 6 500 metrov. Tu bola menšia oblačnosť a po rozplynutí oblaku sme uvideli, že stena je zasnežená. Predpokladali sme, že v pondelok, keď sa do nej začne opierať slnko, sneh rýchlo sublimuje. Pri takom malom množstve snehu, aký bol hlásený, sa mohol rýchlo roztopiť. V pondelok ráno sme nastúpili do našej steny, prešli sme cez okrajovú trhlinu. Zo začiatku bolo snehu po členky alebo po lýtka, čo nebol problém. Čím sme šli vyššie, snehu pribúdalo. Keďže to bol čerstvý sneh, bol sypký a nesúdržný, no podklad bol ľadový, čo nám vyhovovalo. Liezli sme nenaviazaní vo vzdialenosti asi pätnásť-dvadsať metrov od seba s krátkymi prestávkami, výšku sme plynulo naberali. Dostali sme sa do výšky asi 7 000 metrov. Vtedy sa z vyšších partií na nás začal zosúvať sneh. Vedeli sme, že je zle. Bola to lavína stredných rozmerov. Zosuvová, sypká. Sneh sme mali, s prepáčením, aj v slipoch. Celé to divadlo trvalo asi päť minút. Našťastie sme v danom momente boli o svah solídne uchytení.
to ste päť minút čakali, kým sa to neskončí?
Zoltán Pál: Pri tých snehových vlnách som pocítil zopár úderov, ako keby niekto na vás hodil lopatou sneh. Svah nie je žiadny extrém, nebol hrôzostrašný, no prvý úder ma vykoľajil z rovnováhy. Nevedel som reagovať, keď som sa chcel pozrieť hore, prišla ďalšia vlna. Takýchto vĺn bolo viac. Bol som nad Vladom, snehu pribúdalo, tlačil mi na chrbát, v istom momente som mal pocit, že to už neudržím, že ma to odtrhne zo steny. Potom to trochu poľavilo. Zažil som už viac lavín, tak som bol pripravený a snažil som sa hlavou spraviť si vzduchovú kapsu, aby som sa dokázal nadýchnuť. Aj som na to neskôr doplatil. Pocitovo to trvalo strašne dlho, no v skutočnosti asi päť minút. Nič hrôzostrašné sa nestalo, nevyhodilo nás to zo steny, ani nezmietlo. Dokázali sme sa vo svahu udržať.
povedali ste si vtedy, že idete ďalej alebo je koniec?
P: Nebolo to nič hrôzostrašné, rozdýchali sme to. Ani jeden z nás nebol zranený.. Povedali sme si, že už nič také zlé nepríde a pokračovali sme ďalšie dve-tri hodinky, kým sme sa dostali do výšky 7 200 metrov.
Š: Tam sme uvideli plošiny štvrtého britského tábora (po expedícii Chrisa Boningtona z roku 1975, prvolezcov tejto steny, pozn. redakcie), ktoré tam 40 rokov viseli nanitované na skalách. Mysleli sme si, že budú použiteľnejšie. Za tie roky, čo na ne padali lavíny, sa prehli. Ešte sme žartovali, že sme si mali zobrať šestnástku kľúč, že to trochu narovnáme. Neboli použiteľné, ale nám to nevadilo, pod plošinami sme si urobili malú plošinu. Usúdili sme, že v ten deň už nemá význam nikam postupovať.
ako sa si máme predstaviť takú plošinu? Ako vyzerala?
Š: Je to hliníková konštrukcia, aby horolezci vedeli dostať stany do vodorovnej polohy vo svahu. Je tam veľa trúbok, roztrhaných stanov, karabín, rádiostanica, pílka na železo, veľa vecí po Britoch. Vybudovali to geniálne, stojí to stále.
P: Tento svah nedovolí bivakovať štandardným spôsobom, nie je tam toľko miesta a svah je taký ostrý, že v ňom človek nedokáže vyhĺbiť priestor na postavenie stanu. My sme si tam vyhĺbili malú plošinku a posadili sa tam, ako zaľúbení na lavičke. (Smiech.)
ako ten bivak teda vyzeral?
P: Stan tu nie je možné postaviť, my sme mali pod zadkami jednu karimatku.
Š: Iba jednu, moja mi úspešne spadla dole stenou.
P: Potom som si natiahol takzvanú sloniu nohu, to je asi trištvrtina spacáku po bedrá. Pre istotu sme boli naviazaní na konštrukciu, keby na nás prišiel mikrospánok, aby sme sa nezošuchli dole. Keď v noci začalo snežiť, prikryli sme sa stanom, pod ktorým sme sa kryli..
podľa taktiky výstupu ste v ten deň mali vystúpiť do výšky 7 800 metrov. Prečo sa vám to nepodarilo? Iba pre lavínu?
P: Pre hĺbku snehu. Boli sme pomalší. Robili sme dva-tri kroky hore, potom dva-tri dole. Nebolo to únavou, ani výšku sme necítili, len sme videli, aké dlhé hodiny sme šliapali ten úsek a zostávajúcich 400 metrov by sme možno liezli raz toľko. Už sme mali sedem-osem hodín lezenia. Tak sme sa rozhodli, že si odpočinieme a budeme pokračovať ďalší deň.
Š: Mali sme dosť potravín, deň-dva navyše by nám nerobil problém. Boli sme ešte v nižšej výške, nad osemtisíc metrov človek môže stráviť iba jednu noc, tu sa dalo ešte v pohode prespať. Sneh nás spomalil. Neboli to jeden až tri centimetre, ako hlásili, ale až tridsať až štyridsať centimetrov.
nám v základnom tábore ste v tú noc poslali správu, že Everest vás asi nechce. Pre tú lavínu?
Š: Bolo to také básnické, že nás Everest asi nechce, keď na nás spustil lavínu. V správe sme písali, že je všetko v poriadku.
No už skoro ráno prišla druhá správa – tentoraz s prosbou o pomoc.
Š: Pozoroval som Zola, bol taký nervóznejší, ošíval sa, šúchal si oči, dával dolu- hore okuliare. Potom z neho vypadlo, že sa mu niečo deje s očami, pálili ho, akoby v nich mal žiletky. Začínal vidieť rozmazane. Asi sa mu ten snežný prach dostal pod okuliare a podráždilo mu to oči.
P: Keď som ich mal otvorené, bola to silná bolesť, len čo som ich zavrel, bolesť sa zdvojnásobila. Do rána som s tým bojoval a bolo to strašne nepríjemné.
sedeli ste teda vo výške 7 200 metrov, to zrejme v noci nebolo príliš teplotne komfortné. My sme sa od zimy triasli už v základnom tábore.
Š: Teplo nebolo, ale nebola ani obrovská zima.
P: Mali sme šťastie, že nefúkal vietor. Pocitová teplota sa neznižovala. Bolo tam mínus 25 až mínus 30 stupňov, ale oblečenie sme mali kvalitné. Kým som nemal sloniu nohu, omŕzali mi prsty, ale v slonej nohe to bolo komfortné.
Š: Ja som sloniu nohu nemal, dokonca som necítil zimu na nohách ani na rukách. Keby bol vietor väčší, bol by to väčší problém. Ale počasie nám prialo, dokonca v stredu, keď sme mali byť hore na vrchole, bolo najlepšie počasie.
čo sa teda stalo ráno?
Š: Zolo nadával na oči, že je to zlé, že budeme musieť zostúpiť dole.
P: Boli tam dva faktory. Prvým boli moje oči, druhý faktor bol ten, že cez noc nasnežilo ďalších dvadsať čísel. Vedel som, že ma kvári snežná slepota, ktorá môže odznieť, ale len čo sme sa pohli, terén sa zosúval. Pod nami bolo po pás snehu. Najrozumnejšia vec bola kontaktovať vás, či by po nás nemohol prísť vrtuľník. V tom momente sme si povedali, že zostúpiť je nemožné, podmienky boli neskutočne lavinózne.
správy zo satelitného telefónu chodili pomerne neskoro. Nevedeli sme sa spojiť na živý rozhovor. Vedeli sme, že do 7 000 metrov vrtuľník nevyletí.
Š: Problém bol v tom, že my sme to vyslali cez satelit, no vy ste to prijímali na nepálskych simkartách. V základom tábore mobily raz majú signál, potom nemajú. Keď sme vyslali esemesku, niekedy dorazila, niekedy sa po hodine vrátila ako nedoručiteľná. Vznikol taký rádiový chaos. Podarilo sa nám dovolať do základného tábora, diskutovali sme o vrtuľníku, aj keď som si nebol istý, či pre nás do 7 000 metrov vrtuľník priletí. Vravelo sa, že z južného sedla nejakých klientov už stiahol. Potom prišla správa, že do základného tábora letí vrtuľník, pýtali sa nás, či sme lokalizovateľní, či sme v červenom. Počasie aj vietor ukazovali, že by mohlo niečo priletieť. O štvrtej došla správa, že Nepálci nemajú taký vrtuľník, že vyletí maximálne do výšky 6 500 metrov, teda do tábora číslo dva a že k nám vysielajú štvorčlenný záchranný tím šerpov.
mali ste pocit, že tento typ záchrany nie je adekvátny vašej situácii?
P: Prišlo nám to zbytočné, terén bol extrémne lavinózny a poslať ľudí, aby nás stiahli, bol risk. Hovorili sme im, že môžeme jeden-dva dni počkať, kým sa terén ustáli. Oni nám povedali, že už vyslali ľudí. Nikdy nezachraňovali na Boningtonovej ceste a poslať štyroch šerpov bolo veľké riziko. Vnímal som to tak, že zbytočne riskujú štyri životy k dvom životom. Naša situácia nebola taká kritická, neboli sme zranení.
vy ste sa v nejakom momente rozhodli, že to skúsite zliezť dole sami.
P: Keď nám povedali, že pred hodinkou vyrazili za nami z druhého tábora, povedal som Vladovi, pobaľme sa a poďme dole. Oči sa mi čistili, potreboval som sa len pozerať pred seba, kde dávam nohy. Na hmlu, čo som videl, to bolo dostatočné. Cítil som, že bolesť mi z očí odchádza.
paradoxne, predtým, než si prišiel na Everest, si pomáhal pri lezení nevidiacemu horolezcovi Jurajovi Prágerovi. Aký to bol pocit byť zrazu na stene nevidiacim?
P: Veľa vecí som si uvedomil, akým spôsobom to vníma on. Klobúk dolu pred ním. Mal som chvíľu paniku, že som prišiel o zrak.
ako ste zliezali? Boli ste naviazaní?
P: Nie. Terén bol lavinózny. Vlado sa rozhodol, že pôjde úplne vľavo, kde bolo skalné rebro. Ja som sa rozhodol ísť v strede žľabu. V prípade, že jeden spadne, druhý to môže prežiť. Išli sme tridsať-štyridsať metrov od seba, ale tak, aby sme na seba videli v prípade nejakého problému.
kde ste nakoniec narazili na záchrancov?
Š: Asi sto metrov nad chodníkom na normálnej ceste medzi druhým a tretím táborom, kde sa vzali, tu sa vzali – šerpovia.
P: Ja som ich nevidel, ale počul som ich, ako kričia, že sú „rescue“ tím. Nebolo ich vidno, boli za snehovou vlnou, ale postupovali pomaly, pretože si fixovali cestu, terén bol pre nich náročný, technicky to nie sú extrémni lezci, ale majú svoje pľúca a sú to šerpovia, ktorí žijú v tejto nadmorskej výške.
nešlo teda o dramatický spôsob záchrany?
P: Rozhodne nie. Vysvetlil som im situáciu, zavolali dole, kde im povedali, že to určite nie sme my, lebo my sme zranení, a tak ďalej. Nakoniec sme k nim zliezli a ich fixovanou cestou sme prišli spolu do druhého tábora, kde nám poskytli stan, spacák, večeru, ošetrili mi oči.
tento záchranný tím spolupracoval s jednou americkou spoločnosťou nakrúcajúcou dokument o záchrane horolezcov. Asi oni to zdramatizovali, nie?
P: Áno, šerpa mal pri sebe kamery, vyzeral ako kyborg a prosil ma, aby som sa tváril vyčerpane a zdecimovane, len mi to veľmi nešlo. Smial som sa trochu. Pri vzostupe chceli, aby sme sa motali, Vlado aj zopárkrát zakopol, stratil mačku, tak ho hneď točili. (Smiech.)
ako prebiehal váš pobyt v druhom tábore?
P: Hodinku a pol sme sa spolu bavili. Medzi nim bol aj Mingma Sherpa, ktorý bol osemnásťkrát na Evereste a šesťkrát na Lhoce. Je to miestny hrdina. Šerpíci išli potom rýchlo spať. Povedali nám, že po nás príde ráno helikoptéra.
aký to bol pocit, odlietať z cesty, o ktorej ste tak dlho snívali?
P: Super. (Smiech.) Nemal som z toho negatívny pocit, cez tú noc som veľa pochopil, že je fajn, že sme sa dostali do 7 200 metrov, že sa pokúšame o ťažkú cestu. Lavína nás zastavila a ani oči neboli v takom stave, aby som pokračoval. Toľko pokory a rozvážnosti za tie roky už mám v sebe, aby som pochopil, že cesta hore takto nevedie. Momentálne som riešil, ako bezpečne zostúpime dole, aby sme neohrozili seba ani svojich záchrancov.
keď ste odleteli z druhého tábora, vedeli ste, že je koniec expedície?
Š: To sme už vedeli tam hore. Od 15. mája bol hlásený veľký zvrat počasia so silným vetrom.
čo sa dialo, keď ste prišli do Káthmandu z mínusových teplôt do tropického počasia?
Š: Pristáli sme na streche nemocnice. Zolovi skontrolovali oči, jeden deň si ho tam nechali na pozorovanie. Hneď, ako sme zostúpili z 6 500 metrov do 1 300 metrov nad morom, organizmus sa rapídne zlepšil, aj Zolove oči. V tej výške je to veľmi nebezpečné, možno to teraz vyzerá, že to trochu zľahčujeme, ale situácia na kopci bola z môjho pohľadu kritická. Myslím, že situáciu, ktorú sme tam zažili, sme vyhodnotili správne. Medzi dvoma kamarátmi, keď má jeden problém, druhý musí pomáhať, nemôže sa správať ako egoista. V tom momente sme museli na kopec zabudnúť, ako aj na dvaapolročnú prípravu. Zdravie kamaráta je dôležitejšie ako celý kopec. Ani tá lavína, akokoľvek bola nebezpečná, nami neotriasla. Nebyť tých očí, na druhý deň by sme pokračovali vyššie. Bonington je jedna z najnáročnejších ciest na masíve Everestu, 27 rokov nebola pokúšaná. V roku 2007 tam bola kórejská expedícia, ale prišla o dvoch horolezcov. Po lavíne. Tú cestu máme nafotenú, zdokumentovanú, prečítanú. Isté veci sa nám potvrdili. Dlhé roky sa hovorilo, že je to čierna skala, ktorá sa nedá liezť. Dnes vieme, že je prudko leziteľná.