kulinárske dedičstvo Rakúsko-uhorskej monarchie je obrovské. Nasalo do seba všetky možné vplyvy, inšpirovalo sa hádam každým, kto meral cestu cez tento mnohonárodný a večne rozvadený kotlík. Ak však máme zo všetkých jedál vysloviť dve, ktoré by monarchiu a tento priestor výrečne definovali, za rakúsku časť by to zrejme bol slávny wienerschnitzel a za tú uhorskú náš starý dobrý guláš. Obe jedlá v tomto regióne majú svoje výsadné postavenie a servírujú sa vždy pri príležitosti, keď sa zbehne celá rodina. Rezne sa vypekajú na sviatočné chvíle, keď sa má stolovať vo veľkom a zo „šifoniera“ sa vtedy vyberá ten najkrajší servis a strieborný príbor. Guláš sa zas varí zásadne pod šírym nebom, keď sa známi a rodina stretnú neformálne, lebo len tak guláš najlepšie chutí.
Zatiaľ čo rezeň pochádza zo severného Talianska a do Viedne sa dostal s pomocou maršala Radetzkého, kde parmezán ustúpil obyčajnej stredoeurópskej strúhanke, guláš je omnoho starší a pochádza už zo stredoveku. Podľa všetkého sa vyvinul zo sedmohradskej tradície dusiť mäso na cibuli, dochucovať ho hojne korením a cesnakom a volať ho tokáň. Názov je odvodený od rumunského pomenovania tocană, čo vraj znamená dusiť mäso domäkka.
Mäso bolo nakrájané na dlhé, tenké rezance a väčšinou šlo o hovädzinu. Vtedy ešte nemali na dolnej zemi papriku, keďže tá do Európy dorazila až s príchodom Turkov. Len čo však prišla, zaznamenala okamžitý úspech a jej pridaním do mäsovej pochúťky sa z tokáňa razom stáva perkelt.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.