z Afganistanu prišiel pred osemnástimi rokmi priamo na Slovensko, hoci jeho rodina odišla už predtým do Nemecka. Mal so sebou len tri veci – ruženec, dve fotky a jednu knižku. Tú mu v Rusku ukradli.

Do situácie utečencov sa nemusí vžívať, zažil to na vlastnej koži, možno aj preto teraz najviac času trávi organizovaním pomoci utečencom v gréckom Idomeni.

„Situácia v Európe je zlá, nielenže sa fašisti tlačia do parlamentov, ale ani politici už utečencom nie sú naklonení.“

Chýba im tam veľa vecí, aktuálne zase letné, lebo teploty sa už šplhajú k tridsiatke. Nemali by nás odradiť ani informácie, že utečenci darované veci zahadzujú. Azim Farhadi to vysvetľuje: „To nie je nevďak. Španieli napríklad v tábore vyložia celé auto na kopu a odídu. Berte si. Ale keď naraz príde 50 ľudí, nikto si nemôže v pokoji vybrať, čo potrebuje, len hrabe, čo sa rýchlo dá. Potom poodstúpi, vidí, že to nepotrebuje, tak to zahodí. Poradil som Španielom, nech urobia kúsok odtiaľ miesto, kde môžu ľudia odložiť veci, ktoré nepotrebujú. Ja topánky aj deky pozbieram a ešte raz ich rozdám. My zo Slovenska dáme každému jednu tašku, batoh na chrbát, rozdeľujeme málo vecí, rovno do ruky. Stratu nemáme, naše veci sa nepovaľujú na uliciach.“

Popri veciach však utečencom podľa Azima najviac chýba slovo.