odchod človeka na večný odpočinok nepatrí k témam, o ktorých by ktokoľvek často a rád uvažoval, nieto ešte čítal. Ak už sa myšlienky zvrtnú týmto smerom, uvažujeme o tom, čo sa stane s našou dušou po smrti, prípadne aký odkaz tu v mysliach a srdciach ľudí po sebe zanecháme. Pragmatickejší zauvažujú nad tým, čo sa stane po smrti s ich majetkom a spíšu závet. Málokto však bude dobrovoľne rozmýšľať o tom, čo sa stane po smrti s jeho telom a že by to mohlo byť aj inak, ako je to v našich končinách bežné a v jeho rodine tradičné. S úľavou nechá tieto úvahy radšej na svojich pozostalých, a praktický výkon na personál zdravotníckych zariadení a pohrebných služieb.
Lenže naše telo nemusí skončiť pochované v zemi, spálené na popol a uložené v urne do zeme či do urnového paneláku zvaného kolumbárium, prípadne rozsypané niekde na obľúbenej lúke (pozor, ak niečo také plánujete urobiť mimo miest na to vyhradených a nechcete porušovať zákon, budete na to potrebovať súhlas starostu, pod ktorého územie tá lúka spadá, aj keby hneď bola vo vašom súkromnom vlastníctve).
„Predstava nechať sa skúmať ako pokusný králik vyzerá na pohľad drsne a neúctivo, v skutočnosti je to však využitie veľmi vznešené.“
Najnovšie koluje po internetoch eco-friendly start-up dizajnérskeho dua z Barcelony – biourny, ktoré umožňujú vypestovať zo spopolneného tela strom. Do biourny s popolom stačí vložiť semienko a celú ju zakopať do zeme. Keďže je ekologická, celá sa rozloží a strom z nej pomaly začne rásť. Cena urny aj so semienkom stromu je 145 dolárov. Viac podrobností tu. Lenže biourny sú vlastne stále len urny na popol. Spopolnenie zostáva rovnaké. Existujú však aj onakvejšie možnosti, ako vrátiť telesnú schránku potom, čo doslúžila jednej duši, do kolobehu v prírode. Prípadne ešte predtým môže dobre poslúžiť ďalším živým.
.pre vedu a medicínu - po kúskoch aj celé
Asi najbežnejší spôsob, ktorý je už i u nás dostatočne známy, využívaný a akceptovaný, je transplantácia orgánov. V niektorých krajinách legislatíva vyžaduje, aby sa predtým človek sám prihlásil do registra darcov. U nás je to naopak, každý občan je automaticky považovaný za darcu orgánov na transplantáciu, pokiaľ nevyplní vyhlásenie, že si to neželá. Neplnoletých môže vyhlásiť za „nedarcu“ ich zákonný zástupca, po dovŕšení plnoletosti však to vyhlásenie stráca platnosť.
Menej bežné je darovať nielen niektoré orgány, ale celé svoje telo. Medici aj lekári sa na ňom môžu naučiť to, čo pomôže zachrániť život či zdravie iným. Môže byť však využité aj vo vede a na výskum, často celkom mimo záberu medicíny. Možno predstava nechať sa skúmať ako pokusný králik vyzerá na pohľad drsne a neúctivo, rôzne morbídne historky z anatomických cvičení medikov kolujúce medzi pospolitým ľudom tiež nepridávajú nádejnému darcovi tela na ochote, v skutočnosti je to však využitie veľmi vznešené. Ústavy, ktoré s telami pracujú, si darcov vážia a správajú sa k nim s patričnou úctou.
Z pohľadu vlastníka tela ide o prejav čistého altruizmu, pretože na vedecké účely ho môže len darovať, podľa súčasnej legislatívy nie je možné s ním obchodovať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.