už dávno som mala vo wishliste jej český preklad, ktorý vyšiel pod názvom Kukuřice, komunismus a kaviár, a vôbec som netušila, že ide o tú istú knihu. (A teda, český názov ju vystihuje oveľa lepšie, a, mimochodom, je to aj názov šiestej kapitoly). V slovenskom preklade nesklamala, čítala som druhé vydanie s dopracovanou redakciou, a hoci som mala v minulosti zopár výčitiek k prekladom Igora Otčenáša, teraz nemám absolútne žiadne, perfektne to preložil, perfektne vystihol ducha knihy, odporúčam čítať všetkými desiatimi.
Ak teda neviete, o čom to presne je: matka a dcéra, emigrantky zo Sovietskeho zväzu žijúce v Amerike, sa rozhodnú pripraviť zásadné jedlo každej dekády ZSSR od začiatku 20. storočia, a popri tom dcéra (Anya, autorka) spomína na detstvo, vyrastanie a dospievanie v prostredí homo sovieticus. Poznámkami z knihy mám zapísaných niekoľko strán, ale v skratke: kulebiaka, extravagantný ruský závin, ktorý kraľuje moskovskému striebornému veku; čierny trh a úplatky počas veselej beztriednej spoločnosti, boľševický prístup propagujúci asketické stravovanie, ideologicky reakčná súkromná kuchyňa, Stalin priateľ všetkých detí a budovateľské piesne; kolektívna schizofrénia 30. rokov; vojna, trh, prídely, kartočky; chutne a zdravo po Stalinovej smrti a stalinistické rozdvojenie vedomia; kultúra státia v radoch a americká výstava, Mikojan a chruščobovky, šalát Olivier ako výnimočné socialistické jedlo, aké dôležité boli poháre od majonézy pre sovietske zdravotníctvo, glasnosť a perestrojka, „radšej zomrieť od vodky ako od nudy“, nekonečné vtipy na všetko (MIG25, lietajúca reštaurácia)... a to všetko korunované momentkami z rúcajúceho sa impéria – zo Samarkandu, Taškentu, a nakoniec: vitajte v Putinlande.
A už som spomenula, že je to napísané veľmi, VEĽMI sugestívne? Naozaj precítite ponurosť sídlisk a stretnutia, kde to razí 80-percentnou autenticitou.
Krásny text, popretkávaný nostalgiou po svete detstva, ale nie slepou voči miliónom stratených životov, čistkám, hladomoru, deportáciám etnických menším. Ku každej dekáde dostanete aj recept, ktorý ju najviac vystihoval (až na roky štyridsiatete, ktoré si vystačia s prídelovým lístkom). Aj keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, toto nie je kniha o jedle, teda je, ale nie len. Je to kniha o socialistickej nostalgii, ktorú veľmi dobre chápeme aj my, ale nezaslepená. Človek si nevyberie, kde vyrastie, ale keď už vyrastie, vie si vybrať, ako sa k svetu postaví. Veľmi odporúčam, má to čo povedať aj nám s našou nevyliečiteľnou socialistickou nostalgiou.
„Ak by ste v Nemecku vyvesili niekde Hitlerov portrét, šli by ste do väzenia. Tu? Tu žena recituje spaľujúci žalospev nad obeťami čistiek – a priamo pod portrétom ich kata! Niečo sa vo mne zlomilo. Chcelo sa mi zavýjať, búchať si hlavu o vyleštený stôl sovietskeho štýlu, utiecť z tohto šialeného priestoru, kde sa kriví história a fotošopuje zátišie z obetí a vrahov, diktátorov a disidentov, pričom sa všetci sentimentálne, v priateľskej atmosfére stretávajú na jednom mieste.“
Autorka je publicistka a prekladateľka.
Anya von Bremzen: Umenie sovietskej kuchyne, Premedia, 2. vydanie
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.