galéria mesta Levoča (ďalej GML) nie je samostatným právnym subjektom, patrí pod Mestské kultúrne stredisko, ktoré je príspevkovou organizáciou mesta Levoča. Neexistujúca právna subjektivita galérie kontinuálne generuje viacero problémov, ktoré pôsobenie galérie limitujú alebo nepriaznivo ovplyvňujú, napríklad aj nemožnosť žiadať na jej činnosť dotácie z Fondu na podporu umenia.
Mestské kultúrne stredisko ako príspevková organizácia mesta nemá povinnosť na pozíciu kurátora vypisovať výberové konanie. Priame menovanie externého kurátora (autora tohto textu) na konci roka 2015 vyplynulo zo zložitej situácie galérie, v ktorej sa ocitla po prvých 17 mesiacoch existencie. Počas nich slúžila skôr ako výstavná miestnosť, kde sa bez koncepcie a hodnotovej relevancie prezentovali výstavy zväčša lokálnych umelcov. Toto obdobie zavŕšil krátky, neúspešný pokus o kurátorskú spoluprácu s Tatranskou galériou v Poprade (realizovaná bola len jedna výstava zo zbierok tejto galérie). Priame menovanie externého kurátora bolo tiež dôsledkom toxických vzťahov vo vnútri miestnej výtvarnej komunity, ktoré vyústili aj do vzájomného fyzického napadnutia jej dvoch členov (jeho svedkom bol po vernisáži v GML výtvarník Matej Fabian). Priame menovanie externého kurátora sa uskutočnilo na základe predostretého zámeru na činnosť a smerovanie GML v roku 2016 na zasadnutí rady galérie (október 2015), ktoré sa konalo aj za účasti zástupcov mesta Levoča. Konštatovanie Adama Macka, že externý kurátor bol menovaný bez diskusie s odbornou verejnosťou nie je teda pravdivé, keďže on sám ako zástupca odbornej verejnosti v tom čase pôsobil v rade GML a spomínaného zasadnutia sa zúčastnil.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že po necelých prvých dvoch rokoch pôsobenia prvého kurátora prebehlo v roku 2017 riadne výberové konanie na ďalšie obdobie. Macko túto skutočnosť zamlčiava, lebo sa aj napriek verejne deklarovanému záujmu o pozíciu externého kurátora do výberového konania napokon neprihlásil, neodhodlal sa teda vstúpiť do otvorenej súťaže v rámci výberového konania. Od roku 2018 mal takto priamu možnosť ovplyvňovať chod galérie, zásadným spôsobom meniť jej činnosť a vytvárať jej individuálnu inštitucionálnu identitu podľa vlastných predstáv, no nevyužil ju. Macko v tomto zmysle vo svojej reflexii nepravdivo vytvára zdanie, že autor tohto textu bol externým kurátorom celých šesť rokov len na základe úvodného priameho menovania. V uvádzanom výberovom konaní na pozíciu externého kurátora GML v roku 2017 naopak uspel autor tohto textu spolu so S. Zombekom, ktorí sa o túto pozíciu uchádzali vo dvojici.
Je ešte potrebné pripomenúť, že počas celej existencie GML v nej pôsobil iba externý kurátor, nebola to práca na plný, ba ani na čiastočný pracovný úväzok, a to kvôli nedostatočnému financovaniu galérie mestom. Externá kurátorská činnosť bola vykonávaná len na základe zmluvy, o čom Macko pri písaní svojej reflexie dobre vedel, takže jeho výčitka k neexistencii súvislého vedomostného systému galérie a nedostatku sprievodných podujatí priamo k prebiehajúcim výstavám pri tejto úrovni financovania zo strany mesta nemá opodstatnenie. Isteže, angažovanie odborne kvalifikovaného kunsthistorika na plný úväzok by galériu určite pomohlo profesionalizovať, zásadnejšie by sa však musela zmeniť výška financovania zo strany mesta. Súčasná realita je však úplne opačná, dochádza k znižovaniu rozpočtu galérie, ktorá je viacerými zástupcami mesta vnímaná ako typ inštitúcie, ktorý si na svoju činnosť „nevie zarobiť“, pričom nehmotné kultúrne hodnoty, ktoré jej existenciou nesporne vznikajú, akoby boli mimo ich zorného poľa. Aj preto sa v reportáži TV Levoča o výstave výberu zo zbierky GML akcentuje celková finančná hodnota diel, ktoré galéria získala darom a tvoria jej zbierkový fond. Zreteľne sa tu artikuluje, že okrem nehmotných hodnôt činnosť galérie vytvára aj tie hmotné, napriek tomu tento typ informácie Macko zámerne diskvalifikačne interpretuje ako elementárnu inštitucionálnu negramotnosť.
Mackove tvrdenia, že „výstavy sprevádzajú kunsthistoricky slabé sprievodné texty s povrchnými poetizujúcimi výkladmi.“ a „Nezriedka sa k tomu pridáva nesprávny výber formátov diel, nekvalitná inštalácia...“ sú jeho osobným názorom bez opory v akékoľvek odborné ohlasy iných kritikov na realizované výstavy. Kurátor (a zároveň autor tohto textu) sa pri organizovaní výstav stretol s úplne iným postojom vyše tridsiatky výtvarníkov, ktorým kurátorsky pripravil individuálne výstavy (spomeňme aspoň R. Bielika, A. Cséfalvaya, J. Džuppovú Sabovú, M. Fabiana, J. Farmanovú, M. Gerbóca, Ľ. Hološku, V. Kolenčíka, P. Lipkoviča, P. Macha, M. Ormandíka, L. Tallovú, I. Tišina, P. Veselého, V. Žákovú atď.), pričom výber diel a ich inštalácie v GML prebiehali vždy v úzkej spolupráci s vystavujúcimi umelcami. Macko takto vo svojej reflexii vlastne tvrdí, že spomínaní výtvarníci vybrali s kurátorom nesprávne formáty diel a prispeli k nekvalitným inštaláciám, čo si už ďalší komentár nežiada.
Mackova reflexia je zároveň súčasťou dlhodobého úsilia o diskreditáciu práce externého kurátora GML. Jej súčasťou bola aj Mackom iniciovaná „Výzva za prehodnotenie a nápravu súčasného stavu a smerovania Galérie mesta Levoča“ z augusta 2016, ktorá tiež preukázateľne obsahuje nepravdivé tvrdenia a zámerne manipulatívne narába s údajmi, vrátane finančných. Jej prílohou je recenzia, v ktorej Macko označuje diela z výstavy Leonida Tishkova Súkromná luna za gýč. Pripomeňme, že dielo Leonida Tishkova je zastúpené v mnohých popredných svetových galériách Treťjakovskou galériou v Moskve počnúc a Múzeom moderného umenia v New Yorku končiac. A Tishkovova inštalácia Súkromná luna realizovaná v GML, ktorú Macko nazýva gýčom, bola zaradená do knihy venovanej najvýznamnejším súčasným inštaláciám Unexpected Art (Chronicle Books, 2015), ktorá vyšla v San Franciscu a jej autormi sú medzinárodne uznávaní umelci a kurátori Jenny Moussa Spring, Florentijn Hofman a Christian L. Frock.
Podujatia, ktoré mali často literárny charakter a uskutočňovali sa v GML, Adam Macko účelovo nazýva „sprievodnými podujatiami“ a popri tom čitateľom podsúva tézu o „únose verejnej inštitúcie pre potreby pohodlného zázemia na prezentáciu súkromných aktivít“. V tomto prípade spája Macko dve nespojiteľné veci. Autor tohto textu totiž nepôsobil len ako externý kurátor, ale už viac ako 30 rokov je činný ako editor vo vydavateľstve Modrý Peter. Približne rovnako dlhý čas organizuje v Levoči rôzne kultúrne podujatia (literárne, hudobné, divadelné) nielen v priestoroch GML, ale aj v mestskej knižnici, kine či divadle. Podujatia organizuje vo svojom voľnom čase, financuje ich zo zdrojov svojho občianskeho združenia, pričom vstup pre návštevníkov je vždy bezplatný. Macko vo svojej reflexii nespomenie, že v GML boli popri mnohých iných literárnych podujatiach aj prezentácie svetovo významných spisovateľov Jona Fosseho (v tomto roku bol na shortliste Man Booker Prize) a Marcina Świetlického (v roku 2021 bol na longliste PEN Poetry in Translation Award v USA), ale účelovo si vyberie len prezentáciu diela Jána Milčáka, otca autora tohto textu, ktorý je, mimochodom, významným slovenským rozhlasovým dramatikom a Slovensko zastupoval napríklad na Prix Italia. GML je otvorenou inštitúciou, v ktorej môže ktokoľvek tvorivý zorganizovať akékoľvek kultúrne podujatie, to však Adam Macko za sedem rokov jej existencie nevyužil a v jej priestoroch zorganizoval za celý ten čas len jednu jedinú diskusiu. O únose verejnej inštitúcie autorom tohto textu nesvedčí ani to, že občianske združenie, ktorého je autor tohto textu štatutárnym zástupcom, pomáhalo opakovane dofinancovať chod GML prostredníctvom dotácií získaných z Fondu na podporu umenia (výstavy J. Džuppovej Sabovej, P. Krupu ml. a J. Farmanovej), zo sponzorských zdrojov (M. Ormandík) alebo realizovať ich v spolupráci s inými inštitúciami ako Prešovský samosprávny kraj alebo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bielorusku (výstava piatich bieloruských výtvarníkov Ošemetná záležitosť v roku 2021).
Spoluprácu so synom Jakubom Milčákom na realizácii niektorých výstav či jeho niekoľko kurátorsky samostatne pripravených výstav označuje Macko za príklad „evidentnej ignorancie etických noriem verejnej inštitúcie“. Takáto situácia by nastala, ak by išlo o spoluprácu s nedostatočne kvalifikovanou osobou len na základe rodinnej väzby a daná spolupráca by nebola prínosom pre galériu. Avšak Jakub Milčák po štúdiách na VŠVU v Bratislave, Vysokej škole umenia a dizajnu v Novom Škótsku (Kanada) a magisterského štúdia maľby na Kolumbijskej univerzite v New Yorku prináša do mestskej galérie skúsenosti a kontakty, ktoré nie sú v tomto priestore celkom obvyklé.
Aj na základe uvádzaných skutočností sa ukazuje, že Mackovo reflektovanie činnosti Galérie mesta Levoča nielenže poskytuje v porovnaní so skutočnosťou pokrivený obraz, ale jeho autor tak koná s úmyslom, ktorý v konečnom dôsledku rozvoju galérie nepomáha.
peter Milčák, autor pôsobil ako externý kurátor Galérie mesta Levoča v rokoch 2016 až 2021. Kurátorsky pripravil projekty aj pre Centrum súčasného umenia vo Vicebsku (Bielorusko), Galériu 19 v Bratislave, Zoya Museum v Modre, Slovenský inštitút vo Varšave (Poľsko) a Umelecké centrum Marca Chagalla vo Vicebsku (Bielorusko). Od roku 1991 edične vedie vydavateľstvo Modrý Peter, ktoré sa zameriava predovšetkým na vydávanie poézie. Je autorom troch básnických zbierok, literárnovednej monografie a knihy úvah. Z angličtiny a poľštiny preložil a vydal 14 knižných titulov. Od apríla 2021 do marca 2022 viedol v Denníku N projekt Báseň na tento deň.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.