Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Steinar Raknes: V Nórsku nie je problém nájsť si svoj „vlastný hlas“

.andrej Šuba .kultúra

„Band and brand“, teda kapela a značka, je dnes podľa Steinara Raknesa niečo, čo potrebujete, aby ste v hudbe prerazili. Za fenomenálnym úspechom škandinávskeho jazzu je podľa nórskeho kontrabasistu, ktorý hráva v triu s Tordom Gustavsenom, sloboda a podpora vzdelania a kultúry. V nedeľu 18. septembra vystúpi v Slovenskom rozhlase so slovenskými hudobníkmi rôznych žánrov v programe Building Bridges. V ten istý deň sa na festivale Konvergencie predstaví aj v duu so známym saxofonistom Tore Brunborgom.

Steinar Raknes: V Nórsku nie je problém nájsť si svoj „vlastný hlas“ Martin Dubovský

máte niekoľko hudobných identít. Hráte sofistikovaný severský jazz v triu s klaviristom Tordom Gustavsenom, spolupracujete so sámskymi speváčkami, v projekte Stillhouse sa meníte na pesničkára, ktorého prirovnávajú k Springsteenovi a Tomovi Waitsovi. Kto je Steinar Raknes?  

Keď som začínal s jazzom, počúval som Jana Garbareka a umelcov spätých s vydavateľstvom ECM. Moja pozornosť sa ale rýchlo upriamila na Američanov ako Keith Jarrett, Miles Davis, no najmä John Coltrane. Boli sme tiež generácia, ktorá sa vrátila k swingu a americkému jazzu po dlhšom období vlády „škandinávskeho soundu“. Našimi idolmi boli John Coltrane, Sonny Rollins alebo Branford Marsalis. Už na konzervatóriu ma ale zaujímali aj pesničkári, tzv. singers-songwriters a repertoár známy ako Americana. Mal som priateľku a tá rada spievala pesničky Joni Mitchell. Boli sme spolu v kapele, kde som mal okrem kontrabasu na starosti aj sprievodné vokály. S inou výbornou folkovou speváčkou sme počas štúdia chodili do Paríža, zarobiť si hraním na uliciach. Po škole som potom dostal prácu ako jazzový hudobník na severe Nórska, kde som stretol slávnu sámsku speváčku Ingu Juuso. Začali sme spolu hrávať a joik mi učaroval. V tomto období som začal venovať tiež pozornosť technike známej ako „fingerpicking“, aby som dokázal na kontrabase sprevádzať spev. Prvý sólový koncert mi ponúkol Jan Ole Otnaes na festivale Molde Jazz v roku 2008. Dal mi vedieť rok vopred, mal som preto dostatok času na prípravu. Pripravil som si množstvo sólového materiálu, no stále tomu niečo chýbalo. Tak som vyskúšal pridať piesne. Spievať a hrať na kontrabase je náročné, no veľmi inšpirujúce. Baví ma to. 

zaznelo viacero mien, aké vplyvy možno počuť vo vašej hre na kontrabase? 

Záleží to od hudby, ktorú hrám. Možno v nej počuť odkazy na hudobníkov ako Scot LaFaro, Gary Peacock, Jimmy Garrison, Charles Mingus... Ale, hlavne, som to stále ja. 

zaujala ma „nejazzová“ línia vašich inšpirácií. Bolo to pre vašu generáciu typické?

Keď som študoval na jazzovom konzervatóriu v Trondheime, nebolo to obvyklé, skôr naopak. Jazzových hráčov nezaujímal niekto ako Bob Dylan. V súčasnosti máme ale vynikajúcu speváčku a kontrabasistku v jednej osobe, volá sa Ellen Andrea Wang. Myslím, že dnes je otvorenosť voči rôznym vplyvom oveľa väčšia ako v minulosti. Celkovo však môžem povedať, že v Nórsku nebol nikdy problém, ak niekto hľadal alebo sa pokúšal nájsť „svoj vlastný hlas“. Aj v jazzovom školstve je väčšia voľnosť a pestrosť, ako keď študujete napríklad na Berkeley. Myslím si, že aj táto sloboda stojí za úspechom a kvalitou nórskeho jazzu. 

škandinávsky jazz je naozaj exkluzívna exportná značka. Čo všetko má podiel na jeho úspechu? 

Začiatky škandinávskeho jazzu, možno by som skôr hovoril o „škandinávskom sounde“, sú spojené s generáciou hudobníkov ako saxofonista Jan Garbarek, gitarista Terje Rypdal alebo kontrabasista Arild Anderson. Dôležité je, že mnohí z týchto umelcov sú aj originálni skladatelia. Ich tvorba bola reakciou na americký bebop. Keď počúvate nahrávky 16- alebo 17-ročného Garbareka, hrá veľmi dobre v štýle, ktorý pripomína kombináciu Dextera Gordona a Johna Coltrana. 

„Hudobný život je v súčasnosti oveľa profesionálnejší. Hudobníci žili kedysi inak, v mnohých ohľadoch mimo štandardného fungovania spoločnosti.“

No dôležité je, že sa s tým neuspokojil a snažil sa priniesť niečo nové. Myslím si, že Garbarek definitívne našiel „sám seba“ v spolupráci s Keithom Jarrettom. Ich spoločný album Belonging z roku 1974 pod hlavičkou European Quartet patrí ako nahrávka k míľnikom jazzovej histórie. V Oslo bolo tiež vynikajúce Rainbow Studio, ktoré ECM hodne využívalo. Jeho majiteľ Jan Erik Kongshaug tak patrí k spolutvorcom „soundu“ škandinávskeho jazzu. 

akú úlohu hrá v príbehu nórskeho jazzu štát? 

Dnešná podpora jazzu v Nórsku tomuto žánru jednoznačne prospieva. Ak idete na turné, môžete sa uchádzať o financie. Nedá sa na to spoliehať, ale keď ich dostanete, vždy to pomôže. Vláda jazz teda podporuje priamo. Ale podpora jazzu prostredníctvom vzdelávania je rovnako dôležitá. Konzervatórium, kde sa dá študovať jazz, je v Trondheime. Ide o školu, ktorá si dlhodobo drží svoju prestíž. Ale študovať sa dá aj v Oslo, v Bergene, v Kristiansande alebo v Tromsø. Podotýkam ale, že študijné programy, zahŕňajúce jazz, používajú v názve alebo majú v obsahu spojenie „rytmisk musikk“, ich žánrový záber je teda širší. Dnes na týchto školách študuje viac žiakov ako kedysi a nie všetci sa uplatnia. Niektorí potom učia alebo študujú ďalej iné odbory. 

Projekt Building Bridges.Martin DubovskýProjekt Building Bridges.Keď som bol v Trondheime ja, bolo nás v ročníku možno päť, ale všetci sa presadili na scéne. Filozofiou školy bolo dať ľudí dokopy. Vyučovanie bolo potom jedna veľká jam session. Triedy na skúšanie sme mali k dispozícii dlho do noci, pokojne aj do polnoci. Jazzu tiež pomáhajú súťaže. Keď sme s mojou prvou kapelou Urban Connection jednu z jazzových súťaží vyhrali, cenou bolo nielen nórske, ale aj európske turné po jazzových festivaloch. Fungujú tiež koncerty na nórskych veľvyslanectvách, boli sme vo Vietname, v Nepále, kade-tade. Táto sieť vám dáva možnosť byť spolu a veľa hrať, štandardy i vlastný repertoár. Jazz je v Nórsku obľúbený, aj medzi mladými ľuďmi. 

nahrali ste viacero albumov so sámskymi speváčkami Ingou Juuso a Sarou Marielle Gaup. Typickým hudobným prejavom tohto etnika sú spevy známe ako joik. Nesie tento špecifický vokálny prejav aj obsah alebo ide o abstraktný hudobný ornament?  

Áno i nie. Joik je umenie, ktoré slúži kolektívnej pamäti na zachovanie spomienok na ľudí, ale napríklad aj na udalosti alebo veci. Joik je niečo ako hudobný obraz osoby, ktorú ste dobre poznali. Preto som chcel pracovať v duu s Ingou Juuso. Keď je joik súčasťou zvuku kapely, kde sú basa, bicie, možno elektronika, naozaj často pláva na povrchu ako nejaký exotický melodický ornament. Ale joik nie je abstraktný sled tónových výšok, ide systém, kde majú usporiadanie a opakovanie tónov svoj význam. Každý joiker má navyše vlastný štýl. Daná je melódia, ktorá sa drobnými intonačnými zmenami a zmenami zafarbenia hlasu pri uvádzaní improvizačne vždy nanovo dotvára. Súčasťou sú aj slová, no ide o náznaky, odkazy a fragmenty. Stručnosťou a koncentrovanosťou by som možno joik prirovnal k umeniu haiku. Ale časť tvoria aj vokály na slabiky lo-le-lo, teda niečo ako na-na-na alebo tra-la-la. 

sámovia na severe Nórska majú v súčasnosti samosprávu, vrátane Sámskeho parlamentu. Tento status možno chápať ako istú kompenzáciou za desaťročia snáh prinútiť toto etnikum asimilovať sa. Akú úlohu plní v súčasnosti v živote Sámov kultúra?   

Medzi najdôležitejšie úlohy sámskej samosprávy patrí podpora kultúry. Byť Sámom nie je dnes niečo, čo by vás znevýhodňovalo. Mladí ľudia sú na svoju príslušnosť k tomuto etniku, aj kvôli osobitej kultúre a tradíciám, hrdí. Podpora Sámov je namieste, pretože v minulosti s nimi nórska vláda nejednala pekne. Mám na mysli škaredé veci ako vnucovanie kresťanstva, potláčanie tradičnej kultúry, odnímanie detí a ich umiestňovanie do internátov alebo nórskych rodín, proste asimiláciu. Máme v tejto veci zlé svedomie, príležitostne sa možno stretnúť s prejavmi rasizmu alebo diskrimináciou, ale myslím si, že sa veci uberajú správnym smerom.

okrem vlastných projektov hráte aj s triom Torda Gustavsena. S programom, ktorý nadväzuje na nový a kritikou vysoko cenený album Opening, ste boli tento rok napríklad v Kanade. A na jeseň v turné pokračujete. Hráte naozaj veľa. Ako je možné vyhnúť sa rutine pri veľkej koncertnej záťaži? 

Na turné s Tordom je nejakým zázrakom vždy dostatok času na cvičenie a skúšanie. Je to dôležité. Len tak som pripravený hrať na koncerte. Cestovanie mi nevadí. Počas ciest napríklad píšem piesne. Väčšinu textov som napísal vo vlakoch a lietadlách. Je množstvo hudobníkov, ktorí sú najradšej, keď sa dostanú do hotela, prípadne nemusia vôbec nikam ísť. Pre mňa je cestovanie čas, kedy sa môžem venovať napríklad organizačnej agende. Keď som potom doma s rodinou, radšej sa venujem im. Doma denne cvičím a trávim čas s deťmi a manželkou. Kedysi som veľa cvičil a skúšal, trávil som s nástrojom aj osem hodín denne. Cvičenie je ako meditácia, treba nájsť balans medzi technikou a hudbou. 

ako sa zmenil hudobný život odkedy ste na jazzovej scéne? 

Hudobný život je v súčasnosti oveľa profesionálnejší. Hudobníci žili kedysi inak, v mnohých ohľadoch mimo štandardného fungovania spoločnosti. Odohrali sme koncert a peniaze sme dostali na ruku. Teraz je vo všetkom poriadok. Viac sa to podobá na zamestnanie „normálnych“ ľudí. Streaming, internet a mobily veľa vecí zmenili. Niečo ako nahrávanie kaziet, vyrábanie obalov a ich posielanie do klubov je minulosť, ktorej ťažko uveriť. Na druhej strane, turné dlhšie než štyri dni je dnes pre mnohých, aj dobrých jazzových hudobníkov logisticky i finančne náročné. S mojím prvým projektom Tangos Ballads and More sme absolvovali dvojtýždňové promo turné, pričom koncerty sme mali každý jeden deň. Bolo tiež viac jazzových klubov, generácia hráčov predo mnou dokázala v Osle prežiť celý život len hraním v kluboch, ktoré boli v meste. Dnes musíte mať kapelu a značku, „band and brand“. A, samozrejme, dostatok prostriedkov. Pre mňa je ale najdôležitejšia hudba. Musí ma baviť. Možno preto mám tých koncertov toľko. (Smiech.)

.autor je dramaturgom Konvergencií. 

steinar RAKNES (kontrabas, NO) – cestovateľ, textár, hudobník, skladateľ. Reminiscencie štýlov z rôznych kútov sveta kumulujúce sa do originálnej jednoty sú prítomné okrem umelcovej sólovej hry aj v jazzovom triu Urban Connection či v Raknesovej kapele Stillhouse. S. Raknes počas svojej kariéry spolupracoval s množstvom hudobníkov (Ch. Corea, M. Brecker, B. McFerrin, O. Kvernberg, S. M. Graup), hral v zoskupeniach The Core, Ola Kvernberg Trio, Skáidi, Kirsti Huke Quartet a Trondheim Jazz Orchestra. Ako kontrabasový virtuóz je Raknes často porovnávaný s Charlesom Mingusom, ako spevák s Tomom Waitsom či Bruceom Springsteenom. Raknes je bádateľ, v ktorého tvorbe sa basgitara stáva viacrozmerným nástrojom, hravým kaleidoskopom a americké blues, spojené s tradičnou technikou spevu joik, metaforou hudobného priateľstva. V roku 2008 debutoval Raknes ako sólový umelec s albumom Tangos, Ballads & More, po ktorom v roku 2012 nasledoval album Stillhouse. Participoval na tvorbe a nahrávaní albumov ako Urban Connection, French Only, UC 3, Love Seriously Damages Health, Vision, Blue Sky, Office Essentials, Night/ Driver, Folk a i. Pracoval tiež ako učiteľ kontrabasu v jazzovom programe na Trondheim Musikkonservatorium. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite