dugin v tomto texte narážal na prirovnanie Moskvy a celého Ruska k tretiemu Rímu. Tento prívlastok vznikol na začiatku 16. storočia a je prisudzovaný mníchovi Filofejovi, ktorý v liste moskovskému veľkovojvodovi napísal: „Dva Rímy padli, tretí stojí, a štvrtý nebude. Dnes sa toto stredoveké dedičstvo opäť dostáva na scénu: Západ hovorí, že Rusi ho berú ako ospravedlnenie svojej expanzie, ruskí nacionalistickí historici však oponujú, že ide o čisto náboženský koncept a s imperializmom nemá nič spoločné.

Aby sme pochopili myšlienkovú ekvilibristiku, ktorá spája antickú civilizáciu, stredovekých mníchov, ruských cárov, sovietskych súdruhov a dnešných kremeľských ideológov, musíme sa vrátiť na začiatok. Ako a prečo sa hlavné mesto Talianska dostalo na ďaleký severovýchod? A prečo tretí a nie druhý? 

príliš veľa Rímov

Píše sa rok 324. Cisár Konštantín sa rozhodol preniesť hlavné mesto ríše na výbežok v Bosporskej úžine. A to doslova – malo ísť o takmer presnú kópiu Ríma, len s lepšou polohou, ktorá umožňovala efektívnejšiu správu impéria. Za šesť rokov bolo hotové a nová metropolis mala všetko, čo stará: fóra, amfiteátre, arény, divadlá, ba aj senát. Aj keď dostala meno po svojom zakladateľovi, teda Konštantínopol, jej obyvatelia sa nazývali Rimanmi (Romaioi) až do dobytia Osmanmi v roku 1453, ba dokonca aj potom – turecký sultán sa nazýval cisárom rímskej ríše (Kayser-i Rûm).

Konštantínopol bol vo svojej dobe označovaný za nový alebo druhý Rím. Myslelo sa tým nielen centrum ríše, ale hlavne idea. Už dávno predtým, ešte pred príchodom cisárov, nachádzame u rímskych spisovateľov a rečníkov koncept Ríma ako večného mesta (Roma aeterna), zlatého mesta (Roma aurea), a mesta predurčeného vládnuť svetu. Rím nemôže padnúť, ak padne on, padne aj celý svet. Prijatie kresťanstva pripojilo ďalšiu vrstvu: Rím je mesto mučeníkov, apoštolov Petra a Pavla, sídlo pápeža.