homzova kniha je o ranom stredoveku: období, na ktoré sme emocionálne naviazaní, keďže sa vtedy podľa mnohých čitateľov i bádateľov odohrávali počiatky „našich národných dejín“. Autor sa v nej zaoberá 9. storočím a najmä osobnosťou Svätopluka. Vychádza z poznatkov, ktoré nadobudol, keď spolu s ďalšími historikmi pripravil odbornú publikáciu Svätopluk v európskom písomníctve (2014). Potiaľto by to mohlo byť v poriadku. Lenže celá kniha má niekoľko silne problematických momentov.

zavádzanie obsahom i formou

Prvým je už forma: autor zvolil fiktívne rozhovory, ktoré sa odohrávajú počas exkurzie do Maďarska. Zhovárajú sa postavy „slovenského šľachtica, kňaza-vzdelanca a mešťana“ – Gnorimednopoliprostata, Polifila a Gnorimena. Tí sú prevzatí z knihy J. Baltazára Magina († 1735), ktorá vznikla v 18. storočí v kontexte národnostných sporov medzi maďarskými a slovenskými intelektuálnymi elitami. K týmto postavám pridal Homza študentku, študenta 1 a 2 a vodiča autobusu.

Forma rozhovoru podľa neho vťahuje čitateľa do deja: „Forma otázok a odpovedí vedených hovorovým jazykom má čitateľovi pomáhať ľahšie preniknúť k podstate sprostredkúvanej informácie.“ A dodáva: „Rozdielnosť vo výklade niektorých zložitejších tém umožňuje čitateľovi zaujať k diskutovanej problematike vlastný postoj.“