predo mnou bol Nick, za mnou Jarka. Veža bola priúzka, ramenami sme sa takmer dotýkali stien na oboch stranách. Z tmy veže sme vkročili do sivého svetla. Ocitli sme sa na chóre, prešli sme ponad ticho kostola. Nick stlačil mosadznú kľučku, a priamo z chóru nás voviedol do spálne. Manželská posteľ, skriňa, činka na stojane, prútené hojdacie kreslo, na stenách polica s knihami a nad posteľou, namiesto obrazu, okno s lomeným oblúkom, otvorené do kostola. Bohoslužbu by sme mohli pokojne sledovať z postele. Tu sme mali v nasledujúce dni bývať. All Hallows by the Tower, ako nám pri dobrej večeri vysvetlil náš hostiteľ Father Nick, je najstarším londýnskym kostolom. Po Veľkom požiari z neho zostali len obvodové múry, zvyšok je replika odliata z betónu. 

Zatiaľ čo si Jarka užívala sprchu v Nickovom byte, prezeral som si chrbty kníh úhľadne uložených na policiach. Siahol som po titule, ktorý pritiahol moju pozornosť: Eliot´s New Life. Sadol som si do kresla a listoval. Ponoril som sa do príbehu, ktorý som už kedysi čítal. Priestor kostola v okne nad posteľou bol osvetlený, no ultramarín za oknom do ulice s prichádzajúcim večerom tmavol. Tu a tam ho narúšali strieborné odlesky novembrových mlák sfarbené neónmi odrazenými zo sklenených stien budovy oproti.

Stretnutie starobylého a moderného Londýna v dvoch oknách izby by mohlo byť symbolom Eliotovej osobnosti. Paul Johnson Eliota zaradil medzi prelomové osobnosti 20. storočia. Jeho kultová báseň Pustatina bola manifestom rodiaceho sa modernizmu. V novej fragmentárnej poetike Eliot našiel jazyk pre skepsu a bytostné vykorenenie moderného človeka. Ten istý Eliot však naliehavo hľadal vzťah k nadosobnému zmyslu, v ktorom by zjednotil svoj roztrieštený svet.