Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Umrel legendárny sochár Jozef Jankovič

.eva Čobejová .kultúra .rozhovor

Jozef Jankovič bol považovaný za najvýraznejšieho predstaviteľa moderného slovenského sochárstva. Jeho najznámejším dielom je súsošie Obete varujú, ktoré je umiestnené v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. Prečítajte si rozhovor, ktorý nám poskytol v roku 2010.

Umrel legendárny sochár Jozef Jankovič Matúš Zajac

vy ste Bratislavčan, ale nepochádzate z umeleckej rodiny.

Nie, moji rodičia boli to, čo sa dnes módne označuje ako „obyčajní ľudia”. (Smiech.) Boli to skutočne obyčajní ľudia, v zásade nedotknutí kultúrou. Otec bol vlakvedúci a matka bola v domácnosti, teda tradičná rodina. Jediné výtvarné umenie, ktoré sme doma mali, bola Panenka Mária nad posteľou, jediná kniha bola Biblia pri posteli. A rádio.

ako ste sa dostali k umeniu?

Náhodou. Ako dieťa som si nekreslil, lebo sme bývali šiesti v jednoizbovom byte, čiže nebol priestor. Ale v poslednom ročníku na základnej škole som dostal za učiteľa kresby jednu zaujímavú figúru. Bol to umelec vyštudovaný v Budapešti a zrejme v rámci výmeny obyvateľstva repatriovaný na Slovensko. Volal sa Géza Balázs. Dodnes som o ňom nič konkrétne nezistil. On zistil, že mám talent na kreslenie. Stihol ma „nabudiť” a umožnil mi pracovať v jeho kabinete. Potom ma nahovoril, aby som išiel na umeleckú priemyslovku.

rodičia s tým nemali problém, že syn chce byť umelec?

Ten Géza Balázs nahovoril aj mojich rodičov, lebo v rodinách, ako bola naša, nebolo zvykom, aby najstarší syn išiel študovať. Najstarší syn mal pomáhať otcovi živiť ďalšie deti. Ale otec súhlasil, a tak som sa prihlásil na ŠUP-ku.

od začiatku ste chceli byť sochárom?

Nie. Hlásil som sa na grafiku, lebo dovtedy som len kreslil. Na škole ma z úradnej moci – ako to v tých časoch bolo zvykom – preradili na rezbárstvo čiže na sochárčinu. Na skúškach som mal prvýkrát v rukách hlinu a prvýkrát som modeloval. Asi to nebolo zlé, ale pamätám sa, že najmenej dva-tri roky som bol frustrovaný z toho, že so mnou takto vybabrali. No ale potom som zistil, že sochárčina je zaujímavá.

vtedy bola v Bratislave ešte socha Stalina. Aj vy ste zatúžili urobiť raz veľkú sochu? 

Nie. Do školy som nastúpil v roku 1952, takže som študoval v tých najhorších stalinistických časoch. Ale ŠUP-ka v tých časoch bola enkláva, kde učili zaujímaví ľudia. Vyhýbali sa ideologickej práci tým, že nás tvrdo trénovali v realizme. To bola skutočne dobrá škola. Aj dnes by sa trochu toho realizmu zišlo na umeleckých školách. Dynamickosť ŠUP dokumentuje to, že z nej vyšli tie najzaujímavejšie figúry, ktoré tvorili šesťdesiate roky v umení: Brunovský, Rudavský, Popovič, režiséri Jakubisko, Havetta, mím Sládek a ďalší. Hoci sme na škole mali zopár indoktrinovaných ľudí, ktorí sa snažili presadiť ideológiu, neboli veľmi úspešní.

pamätáte sa na prvú výstavu, na ktorej ste boli?

Paradoxne na výstave sovietskeho socialistickorealistického umenia. Boli tam veľké bojové plátna, Stalinovia, Leninovia. Bolo to, samozrejme, bravúrne namaľované a malo to svoju atmosféru, pre neškoleného mladého človeka prekvapivú. 

po skončení ŠUP-ky ste síce chceli do Prahy, ale skončili ste v Bratislave na VŠVU.

Boli sme pomerne dynamický ročník a všetci sme chceli pokračovať na pražskej „umprumke“. Hlásili sme sa na rôzne oddelenia, ale všetkých nás dali na skúšky do jedného ateliéru k sochárovi Vágnerovi. Keďže brali dvoch, bolo jasné, že veľké šance nemáme. Zobrali jedného českého uchádzača a jedného slovenského. Ten Čech mal najviac bodov, o bod menej sme mali dvaja Slováci. Starý pán Vágner sa nás spýtal, koľko máme rokov. Ten druhý bol o dva roky starší, tak mne povedal: „Vy můžete přijít příště”. (Smiech.) Prijali ma do prípravky, ale nemohol som otcovi povedať, že si chcem o rok predĺžiť štúdium. Prihlásil som sa teda na VŠVU a bol som prijatý. Tak som zostal v Bratislave.

začali ste študovať v roku 1956. Aká bola vtedy VŠVU?

Takmer všetci profesori boli komunisti, boli tam dobrí aj slabší umelci. Prvý ročník som absolvoval u mladého asistenta, ktorý práve prišiel z Prahy a volal sa Ján Kulich. Takže som hneď spoznal svojho spolupútnika a v istom zmysle protipól mojej tvorby. 

keď ste v päťdesiatych rokoch študovali sochu, počítali ste s tým, že budete musieť spraviť aj nejakého Lenina?

Na škole sa tomu nedalo vyhnúť. Je pravda, že profesor Kostka nebol až natoľko indoktrinovaný a skôr nás viedol k realistickému sochárstvu rodinovského typu. 

ale počítali ste s tým, že vaša budúcnosť bude zviazaná najmä s takýmito objednávkami, ako je Lenin, partizán, milicionár. 

Ťažko to posudzovať z dnešného pohľadu. Študovali sme v dobe, keď prakticky iné informácie ako tie, čo nám naservírovali, neexistovali. Všetky informácie sme si museli sami nejakým spôsobom získať. Vedeli sme, že škola nás formuje jednostranne. V tom čase nám oficiálne ako odstrašujúci príklad ukazovali obrazy Ľudovíta Fullu ako formalistu, budovu pošty nám  prezentovali ako zvrhlú funkcionalistickú architektúru a podobne. Na Slovensku v tom čase neexistovali relevantní teoretici. Teóriu nás učil pán Volavka z Prahy a pán Zykmund z Brna, ktorí nám boli schopní ukázať aj inú stránku umenia, teda dejiny moderného umenia, ktoré bolo zavrhnuté. Nemohli to prednášať priamo, ale kto mal záujem, mohol sa to od nich dozvedieť. Ich najväčšia zásluha bola, že založili na škole knižnicu a presadili, aby tam prišli aj prvé knihy zo Západu. Tak sme videli prvé reprodukcie iného umenia, než tu bolo vtedy prezentované. 

študovali ste v ateliéri Jozefa Kostku. Aká to bola skúsenosť?

Slovenské sochárstvo je podivná záležitosť. Celá tradícia, na ktorú som mohol nadväzovať, bol Jozef Kostka, ktorý bol odo mňa o nejakých 25 rokov starší. Potom možno ešte Koniarek, ale ten bol vtedy zatlačený do úzadia. Dodnes neexistuje jediná kniha o slovenskom sochárstve. Takže väčšina ľudí dnes nevie, akí sochári tu žili, čo robili, nikto ich diela nehodnotí, neporovnáva. 

aký bol Jozef Kostka pedagóg?

Keď sme sa neskôr pokúšali nájsť vlastnú cestu a vyrovnať sa s umením na Západe, dostali sme sa spolu s kolegom Jarom Kočišom trochu do konfliktov. Kostka to riešil tak, že sme museli realisticky modelovať a popri tom sme mohli vymýšľať hlúposti. Kostka ich pri prieskume obhajovať odmietol, ale nevyhodil ma, za čo som mu vďačný.

v šesťdesiatych rokoch ste začínali svoj profesionálny život. Cítili ste, že prichádza uvoľnenie, zmena?

Dnes je tu mýtus šesťdesiatych rokov. Skutočne to bola zaujímavá a dynamická doba, ale všetko sa muselo vybojovať. To znamená, že ste museli pomalými krokmi meniť klímu, spoločnosť, presadzovať jednu vec za druhou. Nič nebolo zadarmo. Cenzúra bola zrušená až niekedy v roku 1965 alebo 1966. Dovtedy ste na každú výstavu museli mať cenzorskú pečiatku. 

začínali ste výstavami na tzv. Konfrontáciách. O čo išlo?

Výtvarné umenie má svoju vnútornú dynamiku.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.eva Čobejová .kultúra
.diskusia
.neprehliadnite