v mladších rokoch som dosť často cestoval do Košíc – najprv len zo súkromných, potom aj zo spoločenských a politických dôvodov. Kedysi v polovici alebo v  druhej polovici deväťdesiatych rokov som bol znova raz v Košiciach, tentoraz ako prizvaný diskutér na jednom občianskom zhromaždení. Nespomínam si už, čo presne bolo jeho témou, ale som si istý, že jeho účastníkmi boli ľudia a priaznivci novembra ´89, ktorým nebolo ľahostajné, ako v tých čudných rokoch arogantní mocipáni kompromitujú ešte dosť čerstvý odkaz Novembra; na chvíľu som bol, skrátka, medzi Košičanmi, ktorí hľadali cesty, ako sa dostať z vtedajšieho  marazmu. 

Neviem už, ako sa to stalo, ale v  ten večer po skončení zhromaždenia som sa ocitol v prívetivej domácnosti milej dámy a jej syna, jedného z organizátorov toho podujatia, mladého kultivovaného muža, ktorého som dovtedy osobne nepoznal, ale ktorého dobre poznali moji kamaráti, čo mi účasť na tom podujatí sprostredkovali. Pohostili ma, dobre sme si podebatovali, prenocoval som tam.

Ten mladý muž bol  Daniel Liška, jeden z košických mužov Novembra.